Svoju legionársku púť sama nazvala „Cesta za šťastím“. Hneď po maturite sa v osemnástich rokoch vydala hľadať šťastie, a tak trochu aj samu seba, na Ostrovy. S minimálnou znalosťou jazyka, no s odhodlaním a svojským životným mottom – „Neboj sa, ty to dokážeš“, pristála v roku 2001 Severnom Írsku a jej zaujímavá story sa mohla začať. Ďalšia Spišiačka v zahraničí – Soňa Molčanová – Moazen.
Zo Spišskej Novej Vsi, cez Londýn až do Iránu
Jej príbeh sa v samom začiatku v mnohom podobá dievčatám, ktoré hneď po škole zamierili za vidinou zárobku a zlepšenia jazyka za hranice svojej vlasti. „Začínala som klasicky, robila som au – pairku. Najprv som sa starala o detičky v Severnom Írsku, no potom ma moja cestovateľsko – dobrodružná duša doviedla až do Londýna. Hneď som pochopila, že bez dokonalej znalosti jazyka budem doživotne opatrovať deti a keďže moje ambície boli väčšie, vrhla som sa na štúdium. Nasledovalo dosť ťažké obdobie, jazykové kurzy sa striedali s prácou, no angličtina sa mi stále viac dostávala do krvi a ja som sa zrazu cítila istejšie a svojím spôsobom aj slobodnejšie. Začala som robiť v pizzerii na slávnej londýnskej Oxford street a ako to v živote chodí, prišla na mojej ceste prvá významná odbočka“. Soňu zasiahol amorov šíp. Jej vyvoleným sa stal práve manažér oxfordskej pizérky – Omid Moazen. „Omid sa už od začiatku správal ku mne oveľa milšie ako ku ostatným. Život vo veľkých mestách vie byt vzrušujúci, ale taktiež sa človek cíti veľmi sám. Omid, o 15 rokov starší muž, mi ponúkol úctu, lásku, stabilitu a v neposlednom rade aj finančnú podporu. V roku 2005 sme začali spolu bývať a už o rok bola svadba,“ pokračuje vo svojom anglickom príbehu Soňa. Ak vám znie meno Omid Moazen trochu exoticky, tak ste trafili do čierneho. Pochádza z váženej iránskej rodiny, ktorá bola v minulosti z politických dôvodov donútená k emigrácii, a tak sa 18 – ročný Omid ocitol v Londýne, kde si nakoniec i on našiel životnú lásku – našu Slovenku Soňu. „Naša svadba bola jednoducho veľmi zaujímavá. Veď si len predstavte dve rodiny z úplne iného sveta. Ten mix kultúr bol jednoducho úchvatný a myslím si, že sa každému zavŕtal pevne do pamäte. Bolo zábavné pozerať sa ako „iránska“ strana trsá na „Sestričku z Kramárov“ od Elánu, no ešte zábavnejšie bolo sledovať Slovač vlniacu sa v rytmoch perzskej muziky. Ale zvládli sme to a myslím si, že sme sa s manželom našli. Naše manželstvo je zaujímavé v tom, že sa neučíme len o rozdieloch v premýšľaní medzi mužom a ženou, ale taktiež o našich rozdieloch v kultúre,“ dodáva Soňa. Manželom sa následne narodil ich prvý anjelik – Emily, nasledoval presun do prekrásneho domu v Derbyshire a v roku 2009 sa Soni splnil ďalší cestovateľský sen. Spolu s manželom navštívili jeho rodnú hrudu – Irán.
Soni chýba rodina, verí, že každý si píše svoj osud sám
„Verte mi, pri prechode hraníc manželovej domoviny mi nebolo všetko jedno. Predsa len, aj keď som už dosť dokonale poznala Omidovu rodinu, predsudky tam nejaké boli, no to čo som zažila v Iráne, bolo skvelé. Iránci, ktorí samých seba hrdo nazývajú Peržanmi, majú úplne inak postavené hodnoty, vážia si jeden druhého, sú pohostinní, radi sa stretávajú a zbožňujú dobré jedlo. Strašne radi sa obdarúvajú pri veľkých príležitostiach. Pri mojej návšteve Iránu, či pri narodení našich detí, ma každý člen rodiny obdaroval zlatom. Ako kontrast k týmto zvykom je ich „taarof“ – iránska zdvorilosť, na ktorú si asi nikdy nezvyknem. Ak Iráncovi niečo ponúknete, zvyčajne to odmietne, aj keď to veľmi chce. Dosť sa podceňujú, bagatelizujú svoje úspechy, sú skromní a odmietajú komplimenty. Nám Európanom sa zdajú mnohé veci zvláštne, ale je to ich kultúra, ich svet a neprináleží nám ho nijako meniť, či odcudzovať. Veľmi krásne bolo ako ich ženám záleží na tom, ako sa prezentujú a to nielen vzhľadom, ale hlavne správaním. Zaujímavá je aj ich gastronómia. Na stoloch nikdy nechýbali pistácie, kešu oriešky, či čerstvé ovocie. Zbožňujú granátové jablká, melóny a rôzne semiačka. Čo sa týka mäsa, veľmi som si pochutnala na jahňacine s ryžou, ktoré aj Omid dosť často doma varí. A tá krajina, považovaná za kolísku civilizácie…, jednoducho nádherná,“ prezentuje zaujímavú „neskorú“ svadobnú cestu naša hlavná hrdinka. No zaujímavé bolo aj opačné garde. Aj Omid sa rozhodol navštíviť vlasť svojej vyvolenej a pri Soninich spomienkach sa jej na tvári nevdojak stále objavuje úsmev. „Nikdy nezabudnem ako môj brácha zobral manžela do Vysokých Tatier. Môj vyvolený nikdy nebol nijaký turista a oni ho vytrepali niekam na Zamkovského chatu! Omid mal na nohách bratove o štyri čísla väčšie topánky, toľko snehu videl piatykrát v živote, toľko rumu prvýkrát… No statočne to zvládol a dodnes na tento jeho dotyk so Slovenskom radi spomíname,“ dodáva úsmevnú príhodu. Medzitým sa ich rodinka rozrástla o Ryana, spoločne sa vrátili späť do Londýna, Soňa získala anglické občianstvo, začala pracovať ako asistentka finančnej riaditeľky. Z Emily je už školáčka, Ryan navštevuje škôlku a ako hovorí Soňa „život, hoci nie je ľahký, je nádhernou jazdou“. Zaujímalo nás či jej vôbec niečo zo svojho rodného Spiša chýba. „Jednoznačne moja rodina. Keď mi po mamke umrel aj ocko, uvedomila som si, aký je život pominuteľný a krátky. Že sme tu iba na chvíľu a treba si ho naplno užiť. Nepremýšľať toľko nad minulosťou, nebáť sa budúcnosti, ale žiť pre prítomnosť. Mrzí ma, že len cez facebook, či skype vidím ako rastú moji synovci a neter, ako sa vodí mojim súrodencom, no vďaka aspoň za to. A za čím vôbec nesmútim? Za ľuďmi, ktorí nič nerobia, len závidia, ohovárajú a súdia. Bohužiaľ veľa ľudí, hlavne z východného Slovenska si nemôžu dovoliť cestovať a potom vidia svet iba cez svoje oči. A to je škoda. Vraví sa, že každý si je strojcom svojho šťastia. Ja som sa vydala na tú svoju cestu za šťastím a pevne verím, že dokráčam tam, kam som si vysnívala. Prvé a už aj druhé kroky nie sú vôbec zlé a je len na mne, koľko dobrých ešte príde,“ ukončila zaujímavé rozprávanie ďalšia Novovešťanka, ktorá zanecháva malinkú spišskú stopu v tomto obrovskom svete.
-ob-
FOTOGALÉRIA:
