Možno si spomeniete, ako som sa s pripraveným telegramom vyplakával nad nepodarenou zimou. A asi pomohlo, lebo začiatkom februára nasnežilo, krajina si obliekla biely snehový kožúštek a ja som nahodil zimné oblečenie, mačky a vydal sa do jednej z najkrajších a najnavštevovanejších roklín Slovenského raja, do SUCHEJ BELEJ.
V lete tam zásadne nechodím, lebo čakať v rade, kým sa nejaká tlstá matróna pretisne o pár metrov hore, aby potom v sandálkach a s igelitkou v ruke pokračovala vo svojej naivnej púti ku Poľane, to nie je moje kafe. A aj preto je zimný prechod Suchou Belou a aj ostatnými tiesňavami oveľa zaujímavejší, lebo zrazu je medzi vápencovými stenami božský pokoj a ľadopády, pod ktorými ticho zurčí voda, okúzľujú zrak svojimi bizardnými tvarmi. Asi sa to niektorým bude zdať aj divné, ale toto zimné prírodné divadlo je pre mňa krajšie, ako umelo vymodelované ľadové sochy, niekde v nablýskaných Tatra Mountains.
Autobusom som sa doviezol na koniec Hrabušíc, odtiaľ pešo na Podlesok, v Rumanke som si prezul svoje obľúbené vibramy s mačkami a vyrazil do preslnenej SUCHEJ BELEJ. Úvod trasy ponúkal idylické pohľady na zasnežené stráne dookola, skaly i stromy, pokryté bielymi čiapkami a v údolí primrznuté vody iskrivej riečky. Najprv som si myslel, že budem v rokline sólo, ale postupne som stretával a predbiehal Poliakov a Maďarov a našincov, už aj preto, lebo sa do tejto ľadovej krajiny pustili bez problémov v obuvi, čo pripomínala tenisky od Vietnamca. Prechod roklinou Suchá Belá je typickým výstupom, ktoré v týchto partiách Slovenský raj ponúka. Na začiatku i na konci je terén viac, menej rovný a v prostredných partiách vás cez niekoľko zlomov posunie vždy extrémne vyššie. A tak, hoc to ani netušíte, vystúpate okolo Misového vodopádu, cez Roklinu, Okienkový, Korytový a Bočný vodopád a v závere cez Kaskády vlastne štyristo výškových metrov, lebo Podlesok leží v nadmorskej výške 550 a záver rokliny, pri ceste na Poľanu, vo výške 950 metrov.
Trasu som, aj s fotografovaním, prekonal za dve hodiny a cestu naspäť som zvolil, hore na kopci smerom doprava po klasickej „zjazdovke“ na Podlesok, lebo mi je uľahčovali koľaje, vyjazdené v zasneženom teréne. Po hodinovom zostupe v miernom klesaní s viacerými serpentínami som sa vrátil opäť do „základného tábora“ v reštaurácii Rumanka, prezul mačky za papučky a dopozeral trápenie našich hokejistov na ZOH proti Slovincom.
A ako správny Slovák som zapíjal žiaľ, ale aj radosť nad našou sibírskou Nasťou, zahrieval sa a vyčkával na autobus nazad do Spišskej Novej Vsi. S takou peknou, mladou a sympatickou čašníčkou, s ktorou sme si vyrobili jeden fajný alpský nápoj, čo sa kdesi na chate Katowitzerhuette pod „Veľkým hrnčiarom“ nazýva BABAJAGATEE. A tu dávam do pľacu aj recept na tento čaj, ako sme si ho s Monikou nazvali „Čaj baby Jagy“. Do pollitrového pohára dáte tri deci horúcej vody a vyluhovať sáčok čierneho a mätového čaju. Po piatich minútach prilejete deci červeného vína, pol deci rumu, vyžmýkate šťavu z jedného citróna a dve lyžičky medu, zamiešate, horúci vypijete a….. už len počkáte, kým vás kamarát odvezie domov, lebo do autobusu 16, 50 je ďaleko a babajagatee má, verte, svoje grády.
Keďže na tejto trase nemôžete zablúdiť, textu je zámerne menej, aby sa dostalo viac priestoru na prekrásne zábery typickej zimnej krajiny Slovenského raja.
Michal Buza st.
