HREBENDOVKA Č. 6
Práve vrcholilo leto, keď ma autobus o šesť tridsať vypľul na zastávke Ždiar- Tatra, otočil som sa na juh, prešiel cez cestu a vykročil som v sviežom ráne do Monkovej doliny. Spoločnosť mi robil taký zaujímavý chlapík, ktorý celý čas ševelil, vbiehal z cesty do lesa, zase sa vynáral na tých najnepravdepodobnejších miestach, ale hlavne ma uháňal dolinou, lebo išiel napodiv rýchlejšie, ako ja.
Po pol hodine sa cesta zmenila na chodník, zarezala sa prudko do svahu a serpentínami, najprv cez les, potom kosodrevinu a nakoniec po lúkach, ma vyviedla až k Širokému sedlu, odkiaľ sa mi ukázali netradičné výhľady na Tatranské končiare. Lebo boli z druhej strany, na akú sme v Spišskej zvyknutí. Chlapíkovi sa kdesi v dvoch tretinách výstupu vybili baterky a tak som naň počkal, kochajúc sa do červena zafarbenými lúkami, modrým horizontom s ešte tmavšie modrými štítmi. Spolu sme potom vystúpali k Vyšnému Kopskému sedlu, do výšky temer dvetisíc metrov, zostúpili k sedlu Kopskému a tu sa naše cesty rozišli, lebo on sa vydal ďalej do vnútra Tatier, ja som zabočil vľavo, lebo smer doprava, do Tatranskej Javoriny, bol (z dôvodu povodní) neschodný. Prešiel som po kamennom chodníku okolo Veľkého bieleho plesa, pri Šalviovom prameni sa cesta zmenila na lesnú, čo jej ale neprospelo, lebo bola rozrytá od širokých kolies lesných traktorov. Stretával som čoraz viac turistov a po dlhej hodine nekonečného zostupu som už prešľapoval na autobusovej zastávke v Tatranských Matliaroch. Autobus mi ušiel, tak povediac pred vibramkami a tak som etapu prvého dňa dorazil do blízkej Tatranskej Lomnice.
Na druhý deň ma čakala oddychovejšia časť trasy, lebo vzdialenosťou i prevýšením nedosahovala parametre predchádzajúceho dňa, navyše som si cestu uľahčil hneď na začiatku, keď som sa lanovkou vyviezol z Tatranskej Lomnice na zastávku Štart. Odtiaľ som po turistickom chodníku s modrou značkou pokračoval stúpaním k Falvarskej poľane, kde sa cesta stočila vľavo a pokračovala okolo Malej Svišťovky až na legendárne Skalnaté pleso. Zatiaľ, čo pohľad do doliny mi ukazoval biele mlieko a krajina bola, akoby pravítkom rozdelená na „vidím a nevidím“, výhľad na Lomnický štít i pleso pred nim nemôže omrzieť nikdy, lebo bol aj tentokrát fenomenálny. Traverzom po úbočí Lomničáku som ďalej mierne zostupoval, znova po typickom tatranskom kamennom chodníčku až na Zamkovského chatu, kde som urobil trocha „divadielka“ s mojou knihou a keď sa osadenstvo dosmialo, pokračoval som ďalej tradičným zostupom okolo Rainerovej a Bílikovej chaty až na Hrebienok. Pochopiteľne už v sprievode značného množstva výletníkov, čo si prídu užiť Vysoké Tatry aspoň na pár hodín. Svoju časť trasy druhého dňa som po štyridsiatich kilometroch ukončil v Starom Smokovci pri radleri, čakajúc na spoj do Popradu. A opäť užitočne, lebo ťažkú politickú debatu miestnych štamgastov o pive, čo za socíku stálo korunu sedemdesiat a za kapitalistu euro sedemdesiat som ukončil tak, že som im venoval svoju „šmešnu kňižku JAK VIPIJEŠ TA ŠMAKUJE“. A zrazu bolo jedno, koľko čo stálo a stojí.
„A je to tu!“, povedal som si na tretí deň, lebo ma čakal výstup na Gerlachovský štít, kde sa mala skončiť moja dobrodružná cesta s knihou receptov, ktorú som si cez celý Spiš naplánoval niekedy začiatkom roka. A v deň D, 20. septembra, sa moja odysea s krosnami, ktoré som niesol šesť mesiacov, ako kríž, skončila. Krásne počasie, skúsený horský vodca Ivan Krajčí a moji dvaja vnuci, Miško a Boris, to bola záruka, že si budem môcť vo výške dvetisíc šesto päťdesiat štyri metrov, tam hore medzi oblakmi, povedať: „Koniec dobrý, všetko dobré.“ A splnilo sa. Na výstup sme vyrazili okolo siedmej zo Sliezkeho domu. Krosná s mapou môjho putovania a knihami som nechal, ako reklamu na recepcii a s vrcholovým batôžkom, v ktorom som niesol jednu broskyňu a jednu knihu, sme začali šliapať Velickou dolinou. Cesta na vrchol Gerlachu je dlhá, prekonáte niečo vyše tisíc výškových metrov, ale hlavne nasajete do hlavy tú naozajstnú vysokohorskú turistiku, ktorá má nenapodobiteľný ráz. Za niečo menej, ako tri hodiny, sme potom stáli na vrchole Slovenska, kde som symbolicky odovzdal nášmu vodcovi tú poslednú knihu, svojim vnukom posledné zvyšky unavených turistických génov a sám sebe spomienky na dlhé, ale krásne putovanie krajinou, čo sa nazýva Spiš.
Od apríla som takto postupne prešiel Volovské vrchy, Slovenský raj, Levočské vrchy, Zamagurie, Belianske i Vysoké Tatry. Viac, ako štyristo kilometrov, často sám, uprostred hôr, pár krát s nekonečnými blúdeniami, ale vždy som nakoniec dorazil do zaujímavých dedín, kde žijú jednoduchí obyčajní ľudia, Spišiaci, ktorí tak typicky dopĺňajú kolorit nádhernej krajiny, v ktorej žijeme. Lebo Spiš je nenapodobiteľný, rovnako ako bolo toto moje putovanie, pri ktorom ste mi držali palce i pomáhali, za čo Vám všetkým patrí veľké ĎAKUJEM.
Michal Buza st.
