Občas mávam pocit, že niektorí ľudia, ktorí pracujú vo verejnom živote, žijú v dvoch svetoch. V tom skutočnom, ale aj v akomsi paralelnom. Inak si nedokážem vysvetliť, že v osobných rozhovoroch hovoria jedno a vo chvíli, keď majú svoje predošlé slová potvrdiť na verejnosti, tvária sa, že o nich ani len nepočuli. Chladnokrvne ich zaprú. Už rodičia ma naučili, že najlepšie o človeku vypovedajú jeho skutky a nie reči. Aj preto si oveľa viac vážim ľudí, ktorí sú bohatí duchovne, ako tých, pre ktorých je prioritou bohatstvo materiálne. Nie, nechcem tu farizejsky tvrdiť, že ak je niekto bohatý, musí byť amorálny. To je nezmysel. Poznám spústu tvrdo pracujúcich podnikateľov a živnostníkov, ktorí si môžu dovoliť žiť na vysokej nohe. Tým dávam jednoznačne palec hore. Opačným smerom ho ukazujem lenivcom, klamárom a násilníkom. Aj keby boli v nezávideniahodnej sociálnej situácii.
Viackrát ma ľudia žiadajú o pomoc. Takýto prejav dôvery ma teší. Dokážem však rozoznať, či sa za takýmito prosbami neskrýva vypočítavosť. Ak je v mojich silách, pomôžem. A nestarám sa, či je to človek rovnakého zmýšľania, vierovyznania, či politického názoru. Podstatné je pre mňa presvedčenie, že je to človek čestný, úprimný a nezištne obetavý.
Viem, že tieto slová znejú ako z nejakej učebnice a že to môže pôsobiť, akoby som sám seba staval do pozície dokonalého a bezúhonného človeka, ktorý nikdy a nikde neurobil chybu. Jasne, že to tak nie je. Som si dobre vedomý chýb, ktoré urobím a vlastností, ktorými sa pýšiť nemôžem. Ale ako mi raz povedal jeden priateľ: „Máš oči, tak sa pozeraj, máš uši, tak počúvaj! Ale nie seba. Všímaj si a počúvaj ostatných. Od nich sa dozvieš, aký v skutočnosti si.“ Tieto slová mám stále pred sebou, najmä vo chvíľach, keď prepadám pocitu, že som urobil niečo dobré. Nie ja, ale iní ľudia rozhodujú, či, kedy a ako urobím niečo správne, alebo nesprávne.
Uznávam tradičné hodnoty. Na prvom mieste rodinu. Tá dáva môjmu životu a konaniu zmysel. V práci sa chcem chovať zodpovedne a rád spolupracujem s ľuďmi, pre ktorých je zmysel pre zodpovednosť a spoľahlivosť rovnako dôležitý ako pre mňa. Už viac než 10 rokov sa pohybujem aj v oblasti politického života. Som členom Kresťansko-demokratického hnutia. Hodnoty, ktoré defi nujú toto hnutie ako konzervatívne, sú blízke aj mne. Necítim žiadne stranícke príkazy, alebo záväzky. Nestal som sa členom hnutia kvôli nejakej straníckej knižke, ale preto, že som v ňom našiel ľudí s podobnými názormi a preferovanými etickými hodnotami. Do politiky som vstúpil, pretože som cítil (a stále cítim) spoločenskú zodpovednosť prispieť k riešeniu vecí verejných v prospech občanov. Na rozdiel od mnohých mojich kolegov som nikdy nezmenil politický kabát. V dobrom ani v zlom. Možno aj preto, že motiváciou pre moju angažovanosť nikdy nebol a ani nebude osobný prospech. Moje svedomie by politickú reinkarnáciu, ako predviedli v minulosti členovia HZDS, ktorí bez mihnutia oka začali v momente neúspechu kopať v drese Smeru, neznieslo. Rovnako ako húfny odchod členov SDKÚ, či Obyčajných ľudí do, momentálne populárnej Siete. Niečo také je vo vyspelých demokraciách nemysliteľné. A v mojich očiach to veľa vypovedá o úmysloch takýchto prevracačov kabátov. Nuž mňa o úprimnosti ich záujmu, pracovať pre iných a nie pre seba, nepresvedčia. Ale aj takéto rozhodnutia na našej politickej scéne rešpektujem. V mojom politickom šatníku vždy visel a navždy zostane jediný kabát. Rovnaký zvonku i zvnútra.
Rešpekt a úcta človeka k človeku, nezávisle na jeho pohlaví, názoroch, vzdelaní, či bohatstve – to mi začína v našej spoločnosti chýbať. A je to hlavne politika a politici, ktorí ľudí rozdeľujú. Zasahujú do priateľstiev, dokonca aj do manželských zväzkov. A to je strašná škoda, veď v prvom rade sme všetci ľudia a je nepomerne dôležitejšie, ako sa správame k svojmu okoliu, než to, ktorých politikov preferujeme. Prajem všetkým Novovešťanom, aby boli viac rodičmi, priateľmi, proste ľuďmi, než nezmieriteľnými priaznivcami nejakej politickej strany.
Rasťo Javorský, poslanec KSK
