Vozíčkari v Spišskej Novej Vsi každý deň prekonávajú prekážku za prekážkou. Keď si potrebujú vybaviť bežné veci na úradoch, na polícii, v banke, na pošte, v obchodoch, či zdravotníckych zariadeniach. Zväčša si sami neporadia. V meste totiž na mnohých miestach chýbajú pohodlné bezbariérové vstupy. Hoci zákon však káže, aby boli všetky administratívne budovy dostupné aj pre handicapovaných.
O ťažkostiach, s ktorými dennodenne handicapovaní ľudia v našom meste bojujú vie veľmi dobre svoje aj mamka vozíčkara, Ľudmila Mlynárová. „Stretávame sa s množstvom neprístupných častí mesta, ktoré môjmu synovi komplikujú život. Patrí k nim hlavná pošta, či budova polície na Gorazdovej ulici, kde sa vybavujú občianske preukazy a pasy. Veľkým problémom sú aj chodníky na Gorazdovej, či Zimnej ulici. Veľkou bariérou sú vysoké obrubníky, ktoré znemožňujú prechod imobilným osobám, napríklad smerom od trhoviska k obvodnému lekárovi na Zimnej ulici, či pri obchodnom dome Spišan. Imobilní klienti majú veľký problém dostať sa aj do Tatrabanky,“ vyratúva pani Ľudmila. Podľa Ľudmily Mlynárovej sa človek na vozíku, kvôli poškodenému nájazdu takmer nedostane ani do Domu kultúry. Zaťažkávacou skúškou pre vozíčkarov je aj to, keď lekár zmení sídlo ambulancie a presťahuje si ambulanciu na poschodie, kde chýba výťah. Existujú však aj pozitívne príklady. „Musím oceniť, že Mestský úrad je pre vozíčkarov prístupný. Zozadu je plošina. Pri vstupe do Radnice je síce zopár schodov, no vo vnútri je už výťah, takže aj tam je pohyb prakticky bez problémov,“ pochvaľuje si.
Vysokoškolák Martin Mlynár, ktorý je na vozíčku, sa nám vyznal, že množstvo architektonických bariér a chodníkov mu pripomínajú skôr tankodrom. „Ide najmä o Gorazdovu ulicu. Problém mám aj na iných chodníkoch, kde musím prekonávať vysokánske obrubníky. Konkrétne, môj obvodný lekár sídli na Zimnej ulici. Pri vchode k jeho ambulancii sú extrémne vysoké obrubníky,“ hovorí. Za problémové pokladá aj parkovisko pri potravinách na sídlisku Východ. „Na plošine sa časom vytvoril vysoký schod, ktorý nie je ľahké prekonať a hlavne keď na miesto vyhradené pre zdravotne znevýhodnených zaparkuje šofér, ktorý si ide len niečo kúpiť do obchodu, napriek tomu že tam nemá čo robiť,“ sťažuje si mladý muž. Martin by si želal príjemnejší vchod do Kina Mier. „Z boku je síce plošina, ale chýba zábradlie. Človek sa tam nemá za čo chytiť. Oceňujem však nové, nízko podlažné autobusy, ktoré nám veľmi uľahčujú cestovanie mestskou hromadnou dopravou,“ chváli miesta, kde na handicapovaných mysleli. Aj napriek ťažkostiam si naši vozíčkari doprajú aj radosti. Znie to neuveriteľne, ale každý piatok športujú. Vozíčkari sa dali na šport Boccia, ktorý je pre nich ako vyšitý. Posilňujú si ním ramená, jemnú motoriku a rozpínajú si pľúca. Pestré plány majú aj na leto. „Plánujeme kúpanie, opekačky, oslavy Medzinárodného dňa detí, či rôzne výlety. Veľmi radi by sme išli do budapeštianskeho Tropicaria,“ želá si pani Ľudka. O tom, že aj na vozíku sa dá žiť plnohodnotne, svedčia mnohé miesta, ktoré už títo ľudia navštívili a my zdraví sme to ešte nestihli. „Boli sme na výlete v koncentračnom tábore v Osvien čime, pozreli sme sa do Vadovíc, do rodiska bývalého pápeža Jána Pavla 2.,“ prezradila šéfka vozíčkarov v Spišskej Novej Vsi Ľudmila Mlynárová.
(sim)
