Mňe še na gorbuši najvecej pači, že: a/ je to losos (bo jak ho lapi dzeka še vicirac, ta še ňezastavi pred ňičim), b/ že je internacijonalni (bo može bic z potoka Sakramento v Kaliforniji, abo z potoka Lena na Sibiru) a c/ že ma červene mesko bez koscoch (a tak še pri obedze ňezadušiš).
Mňe še na Gitke najvecej pači, že: a/ je to žena (bo jak ju lapi dzeka, še obcirac, ta še ňezastavi pred ňičim), b/ že je vihodňarka (bo može bic Špišačka, abo Šarišanka, šak biva v Slafkove, ľem ňehvarela či Višnim, abo Ňižnim, bo Višni je ešči v okreše Ľevoča, aľe Ňižni už v okreše Sabinof) a c/ o Gitkinim červenim mesku radši ňepišem (bo bi me zadušila).
No a genijalne na totim pribehu je, že gorbuša še zrobi za paru minuti, Gitka tak isto.
Co na gorbušu treba?
mraženeho lososa, mraženu žeľeňinu (fizolka, karfijol, murna), maslo, mľeko, gruľe, soľ, kmin, koreňje na ribi v oľeju a citronovu ščavičku
Jak gorbušu zrobiš?
„Ňezapomňi dzeň pred jedzeňim vibrac ribku z ľadňički a hňed rano, jak staňeš, ta falatki gorbuše poprašic zos soľu a koreňim a vivaľac v oľejiku s citronovu ščavičku“. Bo presňe tak mi to nakazala Gitka do teľefonu a už som znal, že jutre dakedi kolo obeda prifrndži na naščevu. Zakľa še historka vivija pozitivňe, aľe jak vejšla do bitu a na lancušku mala aj svojeho obľubeneho, das dvojkiloveho ratľika Golema (co vižira jak mačka, prezlečena za psa), ta bulo jasno, že pribeh ňemuši skončic, jak americke filmi.
Pre istotu som hňed vejšol do kuhiňi a začal ku gorbuši richtovac pučene gruľe, co še honosňe volaju „zemiakové pyré“. Gruľe som ošupal, narezal na kocečki a dal varic do vodi. Poodškiril som dzverečka do hiži, že kukňem na majiteľku najdluhšich nohoch na švece, aľe Golem bul rihľejši, šturil svoju malu hlavu do škari medzi dzvere a tirštok a brehal, jak bi som mu scel ukradnuc kosc (šak ňebul daľeko od pravdi). Das za fertaľ hodzini še gruľki uvarili a jak Golem začal brehac o stupňicu višši, ta som ich preplahnul cez šitko vo vlažnej vodze a zakril s dekľom, žebi zostali ceple. Na panvicu som naľal ľem kuščik oľeja a už predom naoľejovanu, okoreňenu a nacitronovanu ribku som začal pomaľučki opekac.
V bice še zrobilo dajak podozrivo ciho, ta mi ňedalo a cez kľučovu džurku som druhi krat kuknul do hiži. Pohľad na Gitku me zaš ňesklamal, bo nohi, vikvačene jedna cez druhu buli silňejšim kategorickim imperativom, jak Golem, co kolo ňich skakal po divaňu, jak kebi mal na herbeciku uvadzene enerdžajzer baterki. Začalo pahnuc pripaľene mesko, oko som urval od kľučovej džurki aj s mihalňicami, obracil ribku na pekaču na druhu stranu a puščil še do roboti na gruľkoch. Priľal som kuščik mľečka, dva tri male falatki masla, posoľil, lapil do ruki pučitko a gruľki v harencu poradňe vimagľal.
A potim už ľem stačilo v slanej vodze uvaric mraženu žeľeňinku, preplahnuc cez šitko, ribku vicahnuc z pekača a zavolac Gitku ku stolu. Ešči, že toto jedlo je na pripravu bizovňe jednoduhe, aspoň som mal času porozmišľac, jak to zrobic, žebi som Gitku dostal do kuhiňe, aľe Golem zostal, jak še hvari „na striedačke“. A tu je moj genijalni napad. Zavolal som s mobilom sušedze, naj si pridze po pakľik, co tu ňehala poštarka, položil ruku na kľamku a čekal. Jak zabrinkala, ratľik še virucil do hodbi, odhiľil som dzvere do hiži a zavolal na moju dluhonohu krasavicu: „Teraz!“ No a kim pes a sušeda pohopili, dze je pes zakopani, vľecela Gitka do kuhiňi, sušeda nazad do svojeho bitu a Goľem zostal vidžubani v hiži.
Gitka še ňigdaj ňestrime dluho. Bo v dome na ňu čeka hlop, na lancušku ratľik a ešči aj muši scihnuc poobedňajši aftobus do Slafkova. Šak ľem raz ňescihla a zostala aj na noc. A odvtedi, ňe žebi jej ňebulo, aľe jej ňet. Asi to je tak, že zakľa co ona ma na lancušku ratľika ta ju ma už teraz na lancušku jej manžel.
Poznamka: Šak aj zato je na fotke gorbuša s hranolkami a ňe s pučenimi gruľami.
Bo jak hvari klasik: EŠČI DOBRE, ŽE GITKIN HLOP ŇEMA DOMA PUŠKU
A ĽEM TRIME SVOJU ŽENU ŠUMŇE NA LANCUŠKU
ŠAK KEBI TO NASPAK BULO UŽ BI SOM TU ŇEBUL
A F SLAFOVE NA ZAHRADZE BI STRAŽIL GITKU PITBUL
Michal Buza st.
