Mi tu na Slovensku f karčme radzi špekulujeme o fšeľijakich figľoch a jak prejdu dve hodzini, abo še vipiju dzešec piva, ta še hlopi zhodnu na tim, že šicke tam hore kradnu, že toten ich šef je najglupši na švece, že vlasnu švekru je najľepši trimac v špajzke a že v hokeju še nam dajak ňedari, bo na majstrofstvoch robja meki ľad. No a najvekša mudrosc z pijackich regaľoch je, že Slovenki su najkrajše na švece. Aľe tote pravdi su furt ľem polovične, bo jak človek na druhi dzeň vitrežveje, ta muši priznac, že šumne ženi su na calim švece (akurat, že su daľeko). Šak jak še moj kamarat Ivan Popovič vracil z Thajska, ta na cali tidzeň še zamknul f kupeľke a ja jak som vidzel minuloročni prenos z karnevalu v Riju, ta som začal odkladac na ľetenku, ľem ňeznam, či pri viške mojich mesačnich splatkoch v Slovenskej sporitelňi na „Pôžičku pre radosť“ še totej radosci pri mojim veku dožijem. A aj kedz, ta mušim ešči do madraca odkladac aj na vijagru. A tak me vindze lacňejši dzvihnuc telefon Dore, bo v Jelšave, na Dolnej žemi je prave na ňej vidno, že ňe šicke Slovenki su šumne (a Dora je navišej aj glupa).
Co Dora idze nakupic?
pol kila hovedzini, jednu kvašnu a jednu sladku šmetanku, horčicu, vegetu, brezľe, mľeti čarni peper, soľ a oľej
Co a jak s tim potimkaj robi?
Sami uvidzice, že taki ľechki recept na jedlo, jak je toten asi ňenajdzece v žjadnej kuharskej kňihe a zato ho možu robic aj ľudze, co hibeľi, kedz panboch rozdaval rozum. Na začatek je treba meso narezac kolmo na svalove partije kravi. To znamena, že bildovaňejše ľudze na Spišu ho nakrajaju, jak še hvari na kanta (na počesc znameho ňemeckeho filozofa Emanuela K.), meňej bildovane ňešpekuluju a režu šregom. V každim pripadze je visledek jednaki a dostaňece das šesc kuski hovedzich šnicľoch a mesko mace pripravene na dalšu robotu.
Odvažňejše teraz lapja do ruki tlučik na meso a šnicľe s citom vikľepaju. Pozor! Ňetrimece v ruke praker a ňebijece, jak tepich pred vjanocami. Jemňe, jak kebi sce klopkali na ricku šesnascročnej dzjefki. Jak še podarilo a ňezavreľi vas za hrješne mišľenki, šnicľe osoľice, posipece s čarnim mľetim peprom a tlučik viužijece aj druhi raz, bo do šnicľoch zakľapece aj brezľe.
Perfše ďejstvo možece rucic za hlavu, ľem ňe aj s tlučikom, bo jak za vami stoji dajaka krasavica a trafice ju do hlavi, ta budze zaš o jednu šumnu, abo mudru, abo aj šumnu, aj mudru Slovenku na Dolnej žemi meňej. Teraz už ľem stači zohrac na panvici oľej a jak je horuci, ta šnicľe opjesc z jednej, aj druhej strani rihlo, aľe na silnim ohňu. Položice na suhu a ceplu tepšu a mace čas poucirac šporheľt, bo bizovňe budze operskani od oľeja a poradna gazdzina še pozna podľa teho, že ma sice zabrindani šurc, aľe vileščeni špotheľt.
Lapice misečku, rozmješace v ňej obidva šmetanki s horčicu a vegetu a zaľejece odložene mesko na tepši. Stači oľizac paľce, zapnuc ruru das na stopejdzešat stupňe a šnicľe aj so zosikom pjesc ešči das dvacec minuti. A nashval som napisal das, bo to zaľeži od teho, jaku staru kravu vam v mešarňi predaľi. V šezdzešatich rokoch to ňebula sranda, bo na haku višelo hrube meso a rezalo še zaradom. A tak ši vejšol do predajňe s dobrim zamerom, že budzeš robic na obed dajaku roščenku, aľe ušli še ci rebra a varil ši hovedzu. A buľi aj take špekulanci, co hviľečku sledovaľi, jak še šora na meso hibe a až potim še do ňej postavili, žebi še dostali ku haku v toten spravni okamžik. (Janošik bi o tim mohol dluho a poučňe rečovac). Ľem to nešmela prisc do obhodu manželka okresneho tajomňika, bo f tim okamžiku še pravidla porcovaňja mesa na haku zmeňili a darmo ce išlo poražic od zlosci, mešar še krucil kolo krasavici a ostatnich mal na haku.
K dolnozemskim šnicľom še podavaju nokerľiki, abo haluški s malim obsahom gruľoch a na Dolňakoch zapijaju s vinom, mi Horňaci pijeme ku temu našo regijonalne pifko, v Novejši najľepši Buchwald. Akurat, že mušiš isc na ňeho do mesta, bo vo fľaškoch som ho ešči ňevidzel. Aľe aj tak zme už vihrali, bo ešči pred mešacom zme na ňeho robili „poznávaciu turistiku“ do Poračskej doľini, ľeňivejše piľi doma „Vihodňara“.
A na koňec ostava ešči odpovedzec na otazku, comu mam vlasňe Doru v telefonim zozname. Hlopi. Aj kedz ňeňi na Dolňakoch našumňejša a najmudrejša, ta ma na sto percenta, a ňeľem v Jelšave, to najľepše serdečko, jake poznam. A robi tote najľepše dolnozemske šnicľe.
Bo jak hvari klasik: POZNAM JEDNU. MUDRA, ŠUMNA. NAČISTO PARADA.
CO S ŇU AĽE BUDZEM ROBIC, KEDZ ME ŇEMA RADA?
SPROBOVAL SOM KVETKI, PERSCEŇ AJ JADRANSKE MORE
MALA ME NA HAKU, TA SOM ŠE VRACIL K DORE
Michal Buza st.
