Spisovateľ akého Spišská Nová Ves ešte nemala. Úspešný, pracovitý a skromný. Aj na moju prvú otázku o svojom súkromí: „Nie som celebrita, takže pochybujem, že by niekoho zaujímal môj súkromný život.“ A tak obraciam reč na literatúru. Peter začal s písaním už na gymnáziu. Niet divu, že po jeho skončení sa rozhodol študovať na katedre slovenského jazyka Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. A tam jeho literárna tvorivosť „prepukla naplno“. Spomína: „Vydávali sme časopis, vtedy ešte písaný ručne a xeroxovaný na jedinej kopírke, ktorá tam bola. Keď si na to spomínam, boli to romantické časy.“
Mladá a citlivá duša vysokoškoláka vnímala všetky vrtochy okolitého sveta. Mladý umelec sa cíti uprostred konzumnej spoločnosti osamelý a málo pochopený. Takéto pocity sa objavili aj v poviedkach, ktoré začal Peter písať. Tie najzaujímavejšie sa objavili v jeho prvotine z roku 1997 „Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov“. Ako sám hovorí, jej vydanie bolo tak trochu vecou šťastnej náhody: „V tom čase Spolok slovenských spisovateľov vyhlásil prvý ročník súťaže Rubato. Výhrou tejto súťaže malo byť publikovanie knihy. Poslal som zbierku do súťaže a podarilo sa mi ju vyhrať.“ Za svoj debut dostal cenu Ivana Krasku.
A rozbehnutý príbeh mladého spisovateľa mohol pokračovať. Cítil, že chce písať nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Pre ne napísal rozprávkovú knihu „Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali“. V roku 2001 za ňu dostal cenu za najlepšiu rozprávkovú knihu. Rovnakú cenu dostal o 6 rokov neskôr za Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev. A aby bolo do tretice všetko dobré, v roku 2011 získala rovnakú cenu aj jeho rozprávková kniha „Sedem dní v pivnici“. Tá bola dokonca vyhlásená aj za najkrajšiu knihu roku 2011.
Literárnych cien už pozbieral 41-ročný Peter Karpinský neúrekom. Nepredstiera falošnú skromnosť: „Klamal by som, že nie som hrdý na svoje literárne ocenenia, prípadne na pochvalu, ktorú dostanem od detí, ak k ním prídem na besedu. Myslím, že som hrdý aj na svoje divadielka. No možno to nie je ani tak hrdosť, ako skôr radosť z práce, keď sa dielo podarí a ľuďom sa to páči.“
Dnes Peter prednáša na univerzite, píše knihy, rozhlasové poviedky a rozprávky, režíruje divadelné predstavenia – zanecháva po sebe výraznú umeleckú stopu. Literatúra sa už stala neodmysliteľnou súčasťou jeho života. „Neverím síce, že literatúra dokáže zmeniť svet, alebo ovplyvniť ľudský život. Taký naivný nie som. Ale určite mi dáva zábavu a rozptýlenie, podnety na zamyslenie, ale hlavne krasu. Pričom pod krásou nerozumiem ľúbivosť, krása a estetično sa môžu nachádzať aj v menej príjemných, ba na prvý pohľad odpudivých veciach.“ vysvetľuje Peter svoj vzťah s múzou.
Dielo Petra Karpinského je ovplyvnené prostredím, v ktorom žije. Miesto v ňom má aj Spišská Nová Ves. V tom minulom, aj v tom plánovanom. Prezrádza: „Z tých najbližších plánov je to vydanie dvoch kníh, jednou z nich (aspoň dúfam) budú príbehy a povesti zo Spišskej Novej Vsi. Ďalej vytvorenie niekoľkých divadelných predstavení na Hrade v Starej Ľubovni a počas dní mesta Spišská Nová Ves. Dokončenie rukopisu pre RTVS o Konštantínovi a Metodovi. A tie vzdialenejšie…? Urobiť si viac času, aby som sa mohol venovať aj tvorbe pre dospelých.“
Prišiel čas rozlúčky. Posledné vety mladého spisovateľa sa Spišskému Patriotovi veľmi páčia. A verím, že sa budú páčiť aj vám: „Hoci časť týždňa prežijem v Prešove, kde pracujem, do Spišskej Novej Vsi sa vždy rád vraciam a nech si ľudia hovoria, čo chcú – podľa mňa je to jedno z najkrajších miest na Slovensku. Podľa toho by sme sa k tomuto mestu mali aj správať!“
-leb-
Umelci Spiša – spisovateľ Peter Karpinský
0
