“V Spišskej Novej Vsi sme v nedeľu mali spoločný tréning, večer nás čaká regenerácia. V pondelok okrem tréningov na ľade bude aj teoretická príprava,” povedal reprezentačný tréner Ján Filc ( správa z tlače z dňa 16. apríla 2000 ). Prešlo dlhých sedemnásť rokov, aby sme si opäť mohli v médiach prečítať potešujúce riadky. V tretí deň turnaja však prekvapili diváci v Spišskej Novej Vsi. Šláger B-skupiny USA – Rusko úplne zaplnil hľadisko spišskonovoveského štadióna a videlo ho presne 5503 divákov ( správa z tlače 15. apríla 2017 ).
Do tlače sa nedostala správa o tom, že chlapci s dvojkrížom na hrudi sa v tomto roku nemohli predstaviť novovesským divákom, keďže už žiaľ nemali to podstatné, čo robí hokej hokejom a to ľadovú plochu. Hlavným dôvodom je samozrejme ekonomická stránka a je len na škodu, že jeden z najkrajších zimných štadiónov už nemôže hostiť našich najlepších hráčov. O to viac, že v tejto dobe sú reprezentačné výbery zásobované početnou enklávou hokejistov zo Spiša. Ak sa o Trenčíne hovorí ako rodisku talentov slovenského hokeja, tak Spišská Nová Ves je v tomto meradle liaheň. Športové hokejové triedy na Komenského základnej škole vychovali a vzdelali dnešných top hráčov slovenského hokeja, členov širšieho kádra reprezentácie- menovite: Martin Bakoš, Adam Jánošík, Pavol Skalický, Libor Hudáček, Martin Bodák, Michal Sersen, dvaja brankári Július Hudáček a Denis Godla. V 18tke máme Roba Džugana, Alexa Zekuciu, či Olivera Turana, reprezentačnými trénermi v mládežníckych kategóriách sú Ján Cpin a Barbora Kežmarská.
Majstrovstvá sveta v hokeji majú veľkú moc. Na dva týždne sa z nás stanú odborníci na nomináciu, taktiku, či premieňanie šancí. Ak je úspech, problémy idú do úzadia a vtedy sa zabúda na hrozivo nízky počet športujúcich mladých ľudí, nevyplatené prostriedky za odvedenú prácu hráčom, ale hlavne trénerom. Tí sa od malička venujú nádejným hokejistom a výsledky sa ukazujú aj v ostatnom zverejnenom rebríčku SZĽH o odmene pre kluby za prácu s mládežou, kde sme sa zaradili medzi najlepšiu sedmičku.
Podobné starosti žiaľ doľahli aj na spišskonovoveský futbal. Mužstvo odchovancov vedené patriotmi kapitánom Karolom Sedláčkom a trénerom Braňom Ondášom postupovalo zo štvrtej ligy až do druhej najvyššej súťaže na Slovensku. Klub sa po dlhých rokoch konečne dostal tam kam patrí. Jesenná časť nám ukázala, že práca s vlastnými odchovancami má zmysel a mnohonásobne väčšie rozpočty našich súperov v konečnom boji na ihrisku nič neznamenali. Skvelé postavenie mužstva v tabuľke a plánovaná rekonštrukcia futbalového štadiónu dávali mnohým fanúšikom nádej, že šport čislo 1 čaká dobrá budúcnosť. Na povrch však vyplávali staré známe problémy a to nielen finančné.
Systém odchovancov má množstvo výhod. Oddanosť mestu, klubu, podporuje divácku návštevnosť a patriotizmus, ukazuje vzor a cestu mladým talentom a s týmito faktormi idú ruka v ruke financie. Pri rozhovoroch s hráčmi často počúvam výzvu, že oni sú radi doma a chcú tu ostať, len nech záruky a sľuby, ktoré dostávajú od manažmentu, boli dodržiavane. Komunikácia v tomto smere opäť raz zlyhala a zimná prestávka predznamenaná odchodmi kľúčových hráčov znamenali postupný pád a neradostný pohľad na tabuľku.
Fanúšik sa oprávnene pýta, kde sa stala chyba. Viaceré pohľady smerujú na mesto a jeho predstaviteľov. Ak sa však pozrieme na podporu a počet športových klubov, na dostupnosť a správu športovísk musíme konštatovať, že výška finančných dotácií je na slovenské pomery nadštandardná. Spoliehať sa vždy na to, že ak bude najhoršie, príde rozhodnutie poslancov o finančnej injekcii a všetko sa vyrieši je krátkozraké. Na druhej strane nie je dobrou vizitkou pre mesto situácia, v ktorej sa tieto nosné športy pravidelne už niekoľko rokov ocitajú. Priama, pravidelná a hlavne seriózna debata kompetentných by určite priniesla viac svetla do boľačiek našich klubov.
Nespokojnosť so súčasným stavom je na mieste, keďže mladá generácia čoraz viac inklinuje inej zábave ako aktívnemu využitiu voľného času.
Keď som bol malým chlapcom poznal som pre mňa tri podstatné stavby v meste- školu, kostol a štadión a pre moju detskú myseľ tri najdôležitejšie miesta- záhradu, letisko a ihrisko.
Pamätám si ako sme si s bratmi vyrábali drevené bránky, v zime sme mali na dvore ľad, každú možnú chvíľu vybehli na trávu a hrali sa na budúce futbalové hviezdy, aj ako za mnou prišiel tréner a ponúkol mi možnosť prísť na tréning. A to všetko sme robili s vidinou hrať raz za Spišskú.
Dnes mám obavu, že tie miesta pobytu mladých sa čoraz intenzívnejšie menia na detskú izbu, e-hrisko, či bar.
Andrej Cpin
