História samostatnej Slovenskej republiky pozná len troch medailistov z majstrovstiev sveta v atletike. Kráľovná športu dopriala medailu kladivárom Hrašnovej a Charfreitagovi a Spišiakovi Igorovi Kováčovi. Ten zdolával prekážky na najkratšej 110 metrovej trati.
Prvé kroky, prvé prekážky
Igor Kováč robil prvé športové kroky práve v Spišskej Novej Vsi. „Dobre som skákal do výšky, lebo som bol tenký a chudý. Už ako žiak som dokázal preskočiť vlastnú výšku, na základnej som skočil 170 cm. Prekážky boli spočiatku pre mňa len okrajové. Techniku som mal pomerne dobrú, ale chýbala mi sila,“ vysvetľuje Kováč. Nasledoval presun na športové gymnázium do Košíc. Tam sa musel rozhodnúť. Výška alebo prekážky. Zvíťazilo to druhé. „Myslím si, že som sa rozhodol dobre. V Spišskej ma ako prvý cepoval pán Štefan Schuller, ktorý neskôr odišiel robiť hlavného trénera na gymnázium do Košíc a keď som bol ôsmak, presvedčil môjho otca, aby som tam šiel aj ja. Neskôr som sa rozhodol odísť do Prahy. Neľutujem to, hoci v tej dobe ešte boli dobré podmienky aj na Slovensku. Ak by som zostal doma, asi by som to tak ďaleko nedotiahol. V tom čase chýbal u nás odborník na prekážky, ktorý by ma vedel doviesť k lepším výsledkom a tiež nebola potrebná konkurencia,“ spomína si.
So Železným na ryby, odmietol stať sa Čechom
Kováč začínal v Prahe na Sparte, ale potom sa miestna skupina rozpadla a po dvoch rokoch presídlil na Duklu. Tam sa objavil tréner a manažér Jan Pospíšil, s ktorým sú spojené najlepšie roky jeho kariéry. „Využil som to, že Honza Pospíšil sa vrátil k športu. Postupne som sa stal členom jeho tréningovej skupiny, kde patril aj oštepár Honza Železný, neskorší trojnásobný olympijský víťaz. Veľmi som ho obdivoval ako športovca, neskôr sme sa skamarátili a začali sa stretávať aj mimo tréningov. Aj dnes ešte zvykne zavolať a spýta sa, či nezájdeme na ryby. Spolu sme absolvovali množstvo pretekov, ale aj sústredení. Najlepšie bolo v Juhoafrickej republike v Potchefstrome, dnes tam chodí celá Európa,“ tvrdí Kováč. Igor prišiel do Prahy v roku nežnej revolúcie. Priznáva, že bol vychovávaný v starom režime, politické zmeny ho prekvapili, ale nemal s nimi problém. Privítal ich. Keď sa 17. novembra začali prvé študentské demonštrácie, bol práve vo vlaku z Prahy do Spišskej Novej Vsi a ešte netušil, že sa niečo deje. „Dva roky predtým by som si asi nevedel predstaviť, že padne komunistický systém, ale bral som to pozitívne smerom do budúcnosti,“ tvrdí. Keď sa v roku 1993 skončilo dlhoročné česko-slovenské manželstvo, dostal ponuku na české občianstvo. „Získať české občianstvo vtedy nebol v Prahe až taký problém. Ale povedal som si, že som Slovák a ním aj zostanem. Popísalo sa vtedy, že na mňa tlačili, aby som to vzal, ale nebola to pravda. Priznávam, neskôr mi napadli všelijaké myšlienky, keď som videl podmienky v Prahe a porovnával ich so Slovenskom. Medailu z vrcholného podujatia som však chcel získať ako Slovák,“ dodáva na vysvetlenie.
Pamätný rok 1997 sa navždy vryje do spomienok
V onen pamätný augustový deň roku 1997 sa v Aténach bežalo aj finále na 110 m prek. Kováč zakľakol do blokov s tým, že cíti formu a pri dobrej konštelácii hviezd z toho môže byť historická placka. Finišoval v čase 13,18 s ako najrýchlejší beloch a celkovo tretí. Slovensko malo prvú medailu z majstrovstiev sveta v histórii. „Nebol som príliš nervózny, lebo som vedel, že mám natrénované na dobrý výsledok. Pred finále prišiel za mnou bývalý svetový rekordér Roger Kingdom a vravel mi, aby som udržal koncentráciu a bude to dobré. Že na medailu určite mám,“ spomína. Prečo práve rok 1997 vyšiel slovenskému prekážkarovi v kariére najlepšie? „Mal som ideálny vek – 28 rokov. Od sezóny 1994 išla moja výkonnosť už len hore. Keď som prvý raz prekonal slovenský rekord (13,55), zlepšoval som sa kontinuálne. Veril som, že to môžem ešte potiahnuť rok – dva, ale prišli nešťastné achilovky a tiež žalúdočný vred. Nedokončil som sezónu 1999, ale veril som, že olympiáda v Sydney 2000 mi ešte môže vyjsť. Na predolympijskom kempe v austrálskom Brisbane som si však natrhol kolenné väzy. A hoci som to v Sydney veľmi chcel vyskúšať, tréner ma zastavil, lebo som sa mohol dokaličiť. V roku 2001 som sa ešte vrátil, ale už to nešlo, dostať sa späť na vrcholnú úroveň,“ dodáva po rokoch.
Rekordy sú na to,
aby sa prekonávali
Kováčovi sa splnil sen získať medailu na veľkom podujatí, ale škrie ho, že pocitovo mal ešte na viac. „Zabehol som skvelý slovenský rekord 13,13 s, ale nebol to vrchol mojich možností. Myslím si, že som mal na časy okolo 13 sekúnd a možno aj tesne pod túto hranicu,“ tvrdí. Súčasný svetový rekord nad vysokými prekážkami je 12,87 s a drží ho Kubánec Dayron Robles. V porovnaní s týmto je Kováčových 13,13 famózny výkon. V žiadnej ďalšej atletickej disciplíne nie je od slovenského rekordu tak blízko k svetovému maximu. „Dlhoročný šéftréner slovenskej atletiky Vladimír Bezdíček mi ešte počas aktívnej kariéry povedal pamätnú vetu: Igor, ak ty sám neprekonáš svoj slovenský rekord, nikto iný to už asi nedokáže. Až mi z tohto výroku naskočila husia koža. Rekordy sú predsa na to, aby sa prekonávali. Nerád by som šiel na druhý svet ako slovenský rekordér,“ zopakoval niekoľkokrát.
-das-
