Jedno zlato a tri striebra. Tak presne takúto medailovú lavínu spustil na zimných paralympijských hrách zrakovo postihnutý Jakub Krako. Jeho navádzačom bol čistokrvný Spišiak Branislav Brozman, a tak sa aj naša metropola môže hrdiť tým, že vychovala olympijského šampióna. A práve s Braňom Brozmanom sme sa v exkluzívnom rozhovore pre Spišský Patriot o megaúspešnej púti z kórejského Pjongčangu porozprávali.
Braňo vrátil si sa z podujatia, ktoré bolo pre teba premiérové a hneď tak úspešné. Aká teda bola paraolympiáda?
Musím povedať,že to bol môj splnený sen a celé to bolo ako jedna dobre napísaná rozprávka. Do dejiska hier sme šli s cieľom získať medailu, naše výsledky počas sezóny nás k tomu predurčovali. Ja som veľmi chcel naviesť Jakuba k zlatej medaile, to bol taký môj sen a som rád, že sa mi splnil. Napokon z toho boli až 4 kovy, z čoho sme mali všetci obrovskú radosť. Veľkou výhodou bolo, že sme do dejiska prišli skôr, mali sme čas sa aklimatizovať, hoci aj s nami si počasie robilo, čo len chcelo. Podmienky sa menili aj štyrikrát do dňa, bolo namáhavé pripraviť lyže, no nejako sme sa s tým všetkým popasovali a nažhavení sme čakali na našu prvú disciplínu, ktorou bol zjazd.
Ešte kým sa k nemu dostaneme, skús čitateľom opísať ako vlastne „riadiš“ pretekára na trati
Jakub Krako nie je úplne nevidiaci. Má obmedzené, len periférne videnie, a preto je vo veľkej miere závislý na mne. Fungujeme spolu na interkome, čo je komunikačné zariadenie, súčasťou ktorého je môj mikrofón a jeho slúchadlá v prilbe. Ja mu musím v tej rýchlosti oznamovať všetko, čo sa na trati deje. Brány, zmeny rytmu, hrany, lom kopca, proste musím byť jeho očami. V slalome, ktorý je najdynamickejšou disciplínou, mu stihnem povedať iba „hop“, čo znamená, aby prehodil lyže z jednej strany na druhú a stihnem mu nahlásiť aj zmenu rytmu, či postavenie brán. V obrovskom slalome a zjazde je trochu viac času, tam je tá komunikácia istým spôsobom jednoduchšia, viac sa teda rozprávame. Treba si uvedomiť, že títo jazdci sú špičkami vo svojich disciplínach. Ja idem tieto kopce, ktoré sú mimochodom identické s tými, ktoré jazdia zdraví, takmer na sto percent.Nie je to o tom, že jazdím nejaké tréningové tempo. Niekedy sa stáva, že ma Jakub doslova naháňa, tlačí, aby som šiel ešte rýchlejšie. Raz mu namerali v zjazde 120 km/hod, čo ozaj nie je sranda. Je to náročné, okrem neho sa musím sústrediť aj na seba, pretože ak ja urobím chybu, je zväčša koniec. Už som však dokázal odbúrať psychický stres s tým súvisiaci.
Vráťme sa späť na kopec, prvou disciplínou bol zjazd
Od zlata nás delilo 1,42 sekundy. Úprimne, na výhru sme nemali, víťazný Kanaďan bol počas celej sezóny dominantný. Jakub nemal zo zjazdu ešte žiadnu medailu, tak sme to samozrejme chceli zmeniť. Od rána sme mali výbornú náladu, pospevovali sme si, snažili sme sa odbúrať stres. Na štarte som mu povedal, aby si to jednoducho užil a musím povedať, že to zvládol bravúrne. Dokázal pustiť lyže, šiel jednoducho výborne, výsledkom čoho bola prvá medaila. Na nejaké veľké oslavy čas nebol, na druhý deň sa šlo superG.Dá sa povedať, že svoje prvé striebro som „oslávil“ v lyžiarni, kde som pripravoval lyže na ďalšie preteky. Samozrejme absolvovali sme parádny medailový ceremoniál a vybavili stovky blahoprajných sms, či mailov. Času na oddych veľa nebolo a nás čakala disciplína číslo dva – super G.
A v ňom sa zrodilo zlato.
Presne tak. Už od rána sme mali zasa super náladu, urobili sme si vnútornú pohodičku. Išli sme výbornú jazdu, keďže sme šli medzi prvými, napätie gradovalo každým jazdcom, ktorý zišiel dolu. Keď už bolo jasné, že olympijský titul nám už nik nemôže vziať, prišla tá pravá eufória. Samozrejme boli aj slzičky šťastia, v hľadisku bolo veľa slovenských vlajok, ja som tam mal rodičov, proste oslava ako sa patrí. Slovenskú nadvládu na medailovom ceremoniáli umocnilo ešte tretie miesto Mira Harausa, čiže k oblohe stúpali až dve naše vlajky, čo bola veľká paráda. Veľa ľudí sa nás pýta, v čom je recept úspechu slovenských lyžiarov. U nás je to jednoznačne skvelý kolektív. Kubačka, Haraus,Krako, samozrejme, my, ich navádzači a výborníkouči spolu trénujeme, navzájom sa ťaháme, dokážeme si na tréningoch, ale aj súťažiach pomôcť, v čom máme obrovskú výhodu pred ostatnými.
Po dni voľna prišla kombinácia a po nej „obrák“ i špeciálny slalom
Kombináciu sme šli bez akéhokoľvek stresu. Po super G, čiže prvej časti kombinácie sme boli druhí, no slalom sme nezvládli a napokon nás pre zle prejdenú bránu diskvalifikovali. Jakub bol veľmi nahnevaný, že urobil chybu, no my sme tím, vyhrávame a prehrávame spolu. Vtedy musím fungovať aj ako nejaký psychológ, predsa len v tom momente som jeho najbližší človek. Museli sme sa však upokojiť, čakal nás obrovský slalom i špeciálny slalom. „Obrák“ bol dosť chaotický, bolo veľké teplo, no jazdy nám vyšli a získali sme ďalšie striebro. Nasledovali rôzne preklady termínov kvôli počasiu, bolo to psychicky náročné, no aspoň sme si fyzicky oddýchli. Boli sme si pozrieť curling, troška sme relaxovali. Počasie si však s nami robilo, čo chcelo, chvíľu bolo až 16 stupňov, následne zasa mrzlo, hlavne na prípravu lyží to bolo strašne náročné, špeciálne pred slalomom. Tie nám v tejto sezóne príliš nešli, z piatich sme až štyrikrát nedošli do cieľa, tak sme si povedali, že do tohto pôjdeme s rozumom, ale samozrejme aj s dávkou kontrolovaného rizika. Napriek tomu nám jazda v prvom kole nevyšla, nešli sme dobre. Kopec bol veľmi náročný, no v druhom kole sme sa zlepšili a napokon bola z toho opäť strieborná medaila. Jasné, že sme z nej mali veľkú radosť, no trošku sme boli smutní, pretože Miro Haraus vypadol tesne pred koncom zo zlatej pozície.
Ktorá disciplína bola pre teba osobne najťažšia?
Určite kombinačný slalom. Opakujem, bol tam veľmi ťažký kopec, hlavne ten predštartový stres bol extrémny, vzhľadom na to, že sme ho dovtedy prekvapivo nemali. Ja osobne milujem hlavne zjazd, ten som si dokonale užil a myslím si, že sme ho išli ako tím veľmi dobre.
Skúsme trochu odbočiť zo svahov. Pôsobíš predsa len v komunite, ktorá je istým spôsobom iná. Ako dlho ti trvalo, kým si sa s tým zžil?
Bolo to náročné , hlavne na začiatku. Pamätám si na svoje prvé preteky. Von bol otrasný čas, fúkalo, pršalo, snežilo, všetci boli zalezení v bufete. Vošiel som doň a uvidel mnoho vozíkov, odložené umelé nohy. No zároveň som tam našiel skvelých ľudí, ktorí sa nepodali svojmu osudu, a robili a robia to, čo ich baví aj napriek svojmu hendikepu. Časom som zistil, že vedú oveľa plnohodnotnejší život ako mnoho zdravých ľudí. Zažil som chlapíka bez nôh, nešiel výťah a chcel som mu pomôcť, no odmietol to s tým, že aspoň bude mať tréning a na štvrté poschodie sa „vytrepal“ po rukách. Veľmi rýchlo som si zvykol na toto prostredie a vôbec tento svoj krok neľutujem. Našiel som si v tejto komunite skvelých priateľov, vďaka nim sa dostávam na svahy a do destinácií tých najšpičkovejších lyžiarskych stredísk. Navyše som si s veľmi inteligentným Jakubom Krakom sadol aj ľudsky, máme spoločné záujmy, dokážeme sa porozprávať o hocičom. Myslím si, že aj vďaka tomu sme dokázali predviesť na paralympiáde také skvelé výkony a pevne verím, že sme spolu s Jakubom ešte nepovedali posledné slovo.
Oliver Buza
