Keď Spišiaci v sezóne 2004/2005 postúpili do basketbalovej extraligy vypukol v našej metropole ozajstný basketbalový ošiaľ. Lístky sa zháňali po známostiach, hala bola pravidelne vypredaná. A v modro – bielom drese predvádzal svoje umenie hráč, ktorý odvtedy svoj klub neopustil a stál pri ňom v dobrých i zlých časoch. Jediný hráč Spišskej Novej Vsi, ktorý má okrem jedného košického všetkých desať spišských extraligových zárezov na svojej zápasovej pažbe, novoveská osemnástka – Štefan „Efo“ Bečarik.
Kedy si sa prvýkrát stretol s basketbalovou loptou, aké boli tvoje basketbalové začiatky?
Moji rodičia majú pozitívny vzťah k športu, preto nás s bratom k nemu už od malička viedli. Vyskúšali sme rôzne športy, od futbalu, cez hokej, orientačný beh až k basketbalu. Naši bratranci – Miro a Tomáš Majerčákovci hrali basketbal, zrejme aj to dopomohlo k tomu, že sme sa mu začali venovať aj my dvaja. Asi v treťom ročníku na základnej škole nás mamka vzala na tréning k Mariánovi Jasenčákovi, nechala nás tam, a odvtedy sa venujem basketbalu
Si doslova inventárom v našom drese, ako si spomínaš na svoj prvý extraligový zápas za Spišskú Novú Ves?
Fúúha… Ak si dobre spomínam, bolo to v roku 2004, hrali sme zápas proti Lučencu a vyhrali sme. V zápase sa mi darilo, dal som asi 11 bodov a bola tam neuveriteľná atmosféra. Športová hala bola natrieskaná, v tom čase Spišská Nová Ves zažívala veľký basketbalový ošiaľ, takmer o ničom inom sa v meste nerozprávalo.
Aký je tvoj najkrajší a aj najhorší basketbalový i mimo basketbalový zážitok?
Z basketbalových zážitkov sa nedá vybrať len jeden najkrajší. Už v mládežníckych kategóriách sme dominovali na turnaji v Luxembursku, vyhrali sme Majstrovstvá Slovenska, podarilo sa mi dostať do výberu národného družstva do 18 a do 20 rokov. V mužskej kategórii za najkrajšie momenty považujem postup so Spišskou do extraligy, víťazstvo v Slovenskom pohári, tretie miesto v extraligovej sezóne 2006/2007 a víťazný finálový pohárový zápas proti Lučencu, v ktorom som dal zatiaľ svoje kariérne maximum – 32 bodov. Na tieto momenty mojej kariéry nikdy nezabudnem. Naopak najhoršie momenty pre každého športovca súvisia so zraneniami, ktoré ani mňa neobchádzajú a obmedzili, či spomalili môj basketbalový rast. Na tie tiež nikdy nezabudnem a určite sa časom boľačky znova pripomenú. Najkrajšie pocity mimo ihriska zažívam vtedy, keď ma neznámi ľudia zastavia na ulici a pochvália náš tím, či odohraný zápas. Vedieť, že spôsobujeme radosť a pre mnohých mladých sme vzormi, je to najkrajšie čo môže športovec zažiť.
Ak by si mal zostaviť ideálnu základnú päťku SNV počas rokov, ktoré tvoj klub hrá v extralige, aká by bola?
Slovenská základná päťka: Robo Bečarik, Stano Baldovský, VladoHováňák, Marcel Madaj, Mišo Baťka a legionárska Correy Jefferson, Aco Mandič, Jordan Mason, Marko Kragiča Dwight Burke.
Na Spiši ťa trénovalo viacero trénerov, ktorého si najviac vážiš ?
Každý tréner, ktorý ma trénoval ma svoje kvality, silné, ale aj slabé stránky.Pôsobenie pod vedením každého z nich ma niekam posunulo, či už po basketbalovej alebo ľudskej stránke. Najviac ma naučil môj prvý tréner Marián Jasenčák, ktorý mi vštepil základy basketbalu. Pri Milanovi Černickom som prvýkrát okúsil extraligový basketbal, čo prinieslo ďalší obrat a posun v mojej kariére. Všetkých trénerov, ktorí ma trénovali, si rovnako vážim a som im vďačný.
Počas svojej aktívnej kariéry si obliekal len modro – biely dres, prečo?
To nie je celkom pravda. V sezóne2002/2003 som pár mesiacov obliekal dres Pezinka, čo boli moje prvé extraligové skúsenosti a v sezóne 2003/2004 som hral za extraligový klub Slávia TU Košice. Od roku 2004, keď Spišská Nová Ves začala pôsobiť v extralige, som jediný hráč, ktorý oblieka každú sezónu náš bielo-modrý dres. Za toto obdobie som mal ponuky hrať inde, no nikdy som zo Spišskej odísť nechcel. Spišskú Novú Ves milujem a nič mi tu nechýba.
Si známy kritik legionárov. Čo ti na nich vadí najviac a ako by mal podľa teba vyzerať správny legionár? Na Spiši ich hralo požehnane, ktorý sati vryl naj viac do pamäti?
Nie je správne o mne tvrdiť, že som kritik legionárov, len si myslím, že ak slovenský hráč dokáže podať porovnateľný výkon ako zahraničný, je zbytočné a nerozumné angažovať cezpoľného. Naši hráči si zaslúžia na palubovke priestor. Za 10 rokov sa v klube vystriedalo veľké množstvo legionárov a veľa z nich si svoje pôsobenie na ihrisku a finančné ohodnotenie skutočne zaslúžili, pretože mali svoje kvality a bojovali za klub, ktorého logo nosili na prsiach. Bolo však aj veľa takých, ktorí sa snažili čo najviac zarobiť za čo najmenej odvedenej práce a ich individuálne ambície vysoko predčili tie tímové. Správny legionár by mal v prvom rade myslieť na kolektívny úspech, nie na individuálne štatistiky. Mal by napomáhať mladým domácim hráčom k basketbalovému rastu. Najviac zo všetkých legionárov som sa skamarátil s Jordanom Masonom, Glenom Elliotom a Correy Jeffersonom, pretože to sú rozumní chlapci a som s nimi dodnes v kontakte.
Ako sa dívaš na súčasný stav basketbalu v Spišskej Novej Vsi, resp. na Slovensku?
V dnešnej dobe nie je jednoduché robiť akýkoľvek šport na Slovensku, basketbal nevynímajúc. Je potrebné vážiť si všetkých, ktorí sú ochotní obetovať svoj voľný čas a financie preto, aby šport v Spišskej Novej Vsi fungoval.Dúfam, že náš klub má už najhoršie za sebou a odteraz to bude len a len lepšie. Na palubovke dostávajú priestor domáci chlapci, čo považujem za správnu cestu, ktorou sa má novoveský, resp. slovenský basketbal uberať.
Si kapitánom terajšieho výberu. Čoby si chcel s tímom dosiahnuť v tejto sezóne, aké sú tvoje osobné ambície?
Nebudem hovoriť o konečnom poradí tímu na konci sezóny. Mojím tohtoročným cieľom je s družstvom podávať také výkony, aby sa nám opäť podarilo vypredať športovú halu, aby sme basketbalom bavili čo najviac ľudí v meste, a aby sa čo najviac detí rozhodlo nesedieť doma pri počítačoch a televízii, ale začať športovať.
Čo bude ak zavesíš basketbalku na klinec? Máš trénerské, či funkcionárske ambície?
Momentálne neviem. Pred pár rokmi som si spravil trénerský kurz, čo ma oprávňuje trénovať mládežnícke kategórie, no doteraz som sa tomu nemal čas venovať a zatiaľ ani nerozmýšľam čo budem vo voľnom čase robiť po skončení aktívnej kariéry. Svoju prácu mám, ale basketbalu sa plánujem naďalej venovať.
Na záver jedna nešportová otázka. Tvoj otec ide kandidovať na post hlavy mesta. Prečo by mu ľudia podľa teba mali dať svoj hlas?
Keďže ho dokonale poznám, môžem povedať, že má jasnú predstavu o fungovaní mesta a nie sú to iba prázdne predvolebné sľuby. Presne vie ako tieto ciele splniť a nezastaví sa, kým sa mu to nepodarí. Vie, čo naše mesto a občania mesta potrebujú, aby sa im tu žilo lepšie, a aby mladí ľudia zo Spišskej neodchádzali za prácou do Bratislavy, alebo do zahraničia. Aj mňa veľmi mrzí, keď moji priatelia odchádzajú preč kvôli tomu, že tu nemajú poriadnu robotu a podmienky na prijateľné bývanie.
Oliver Buza
FOTOGALÉRIA:
