Príbeh tohto Spišiaka, rodáka zo Smižian, mi v mojej hlave znie ako Obrázky z výstavy od Modesta Petroviča Musogorského v podaní legendárnej rockovej kapely Emerson, Lake, Palmer.
Obrázok 1.
Prvé poschodie Okresného národného výboru.
Na dvere s vizitkou Odbor výstavby a územného plánovania, Ing. arch. Jozef Štrauch, klope vyplašený mladík s dlhými mastnými vlasmi a tvárou, na ktorej malými červenými žiarovečkami svietia acne juvenalis. A potom sa cez vyfintenú sekretárku dostáva po siahodlhých chvíľach čakania do kancelárie, kde za veľkým stolom, zasypaným štósami papierov, akoby obklopený chaosom, typickým pre socialistické rozostavané sídliská, sedí malý chlapík, s drobnými očami a strniskom ježka na hlave. A s kilometrami sebavedomia, čo sú zavesené ďaleko, v krajine nekonečných možností peňazí a moci. A napriek tomu hľadí na tú návštevu nechápavo. Lebo mu vôbec, ale absolútne nie je jasné, čo tu ten fagan robí. Cez rozoviate záclony zafúka jarný vetrík a ten pred stolom už vie, že to bude o čomsi inom, ako s jeho prekrásnou dcérou a ten za stolom už tuší, že to bude o čomsi inom, ako o stavbe rodinného domu, či povolenia na kúpu garáže.
Obrázok 2.
Obyvačka v prízemí trojizbového bytu na Slovenskej ulici.
Na stolíku s ručne vyšívaným obrusom rozvoniavajú šunkové chlebíčky domácej pani, vyhrieva sa fľaša červeného vína a okolo je starostlivo geometricky rozložených päť pohárov z brúseného krištálu a bokom, akoby dodatočne pohodený jeden pohár, ktorý ku stolu evidentne nesedí.
„Tak na zdravie našim mladým!“ Jozef chytí do ruky horčičák, v malých očkách tie stovky metrov sebavedomia, čo sú zavesené pri bazéniku so zlatými rybkami na chate na Smižianskej maši, naleje si z igelitového sáčku mlieko, obráti do seba a v tom okamihu sa načančané záclony našuchoria, do bytu ľahko vpláva letný vetrík a s nim aj tá vzrušujúca a historická chvíľa, keď otec štuchne do svojho syna, ten vytiahne z vrecka obleku, ktorý je ešte nasiaknutý maturitným večierkom, trasúcou sa rukou malú škatuľku s prsteňom a vysloví tú vetu, čo kdesi po dvadsiatke zneje tak ľahko a prirodzene:
„Prišiel som požiadať o ruku Vašej dcéry.“
Obrázok 3.
Chodba na prvom poschodí hotela Flóra na Čingove.
Zdola sa po schodoch cez pootvorené dvere presúvajú melódie typickej svadobnej kapely po polnoci, spevák už piaty krát vybľakuje, že istý ocec z Markušovec, zvalil macer na pokrovec, prepotené výkriky mužského osadenstva sa mixujú s falzetovým pišťaním roztancovaných žien a celý hotel sa pohupuje, akoby v rytme tej vyvalenej markušovskej maceri. Jozef vyťahuje z jedného vrecka obleku kľúče od izby, podáva ich do rúk neveste v bielych šatách s dlhou vlečkou, potom siahne do druhého vrecka, vyťahuje z neho akúsi bankovku, zasúva ju spiklenecky do vrecka na ženíchovom obleku. Chvíľu takto stoja, ako svätí za (tou markušovskou) dedinou, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či už, ale potom Jozef (po dlhom čase mlčania a zopár desiatok metrov sebavedomia hrdého otca, ktorý prišiel o svoju vzdorovitú dcéru) prehodí, len tak bokom, akoby pochopil, čo vlastne stráca:
„Tak si to užite.“
Nevesta otvorí dvere na izbe a do tváre jej vtrhne cez otvorené okno chladný zimný vietor až niekde z hlbokých tiesňav Prielomu Hornádu.
Obrázok 4
Reštaurácia Spiš, salónik na prvom poschodí.
Ten chlap sa výzorom ešte vždy nezmenil. Iba to strniskové ježovisko na hlave je trocha sivšie a malé očká vyzerajú akosi unavenejšie. Sedíme ticho oproti sebe. Jozef sŕka z malej šáločky čiernu kávu, ja z malého poldecáku mydlovitú whisky. Pozeráme na seba nechápavo, ako vtedy dávno, pred toľkými rokmi v kancelárii Okresného národného výboru. Len čosi sa diametrálne zmenilo. Medzera medzi tými dvoma nápismi na náhrobnom kameni: Brigita Štrauchová 1954- 2003. Akoby z desiatich centimetrov narástla na tridsať rokov. To ale vo svete časopriestoru nehrá až takú úlohu a tak Jozef vstáva od stola, dvíha šálku s kávou, spomenie si na svoje, prachom zapadnuté kilometre sebavedomia a do ticha užaslých tvárí smútočného zhromaždenia zavalaší:
„Na zdravie!“
A od toho dňa sme si konečne našli cestu k sebe. I keď treba celkom jednoznačne povedať, (aj s prihliadnutím na teóriu relativity vo všehomíre a temer absolútne bezvetrie v salóniku) že neskoro.
Michal Buza st.
