PAĽO BEČARIK PREŠIEL BICYKLOM CEZ KIRGIZSKO
Hovorí sa sto ľudí, sto chutí. Každý z nás má rád niečo iné, rôznorodosť v názoroch a postojoch ľudstvo posúva vpred. A tak je to aj pri výbere dovoleniek.
Niekto si rád leňoší na pláži, iný sa potápa so žralokmi, tretieho fascinujú pyramídy v Gize. Ľudia zdolávajú vrcholy magických hôr, objavujú fantastické zákutia našej nádhernej matičky Zeme. A jedno tajuplné miesto, kde vstúpilo len málo spišských nôh, navštívil aj náš patriot. Neobjavený Kirgizstan spoznával aj pre Spišský Patriot Pavol Bečarik.
Kirgizsko – neobjavený raj v strednej Ázii
Na úvod malá exkurzia do zemepisu. Kirgizsko je vnútrozemský štát v strednej Ázii, hraničiaci na juhovýchode s Čínou, na severe s Kazachstanom, na juhu s Tadžikistanom a na západe s Uzbekistanom. Je bývalou republikou ZSSR a jeho hlavným mestom je Biškek. V poslednom čase sa o tejto krajine hovorí aj ako o „Švajčiarsku strednej Ázie“ . Vďačí za to hlavne horským sústavám Ťanšanu a Altaja. Tieto neobjavené pohoria v kombinácii so zaujímavou kultúrou čoraz viac lákajú turistov. A inak tomu nebolo ani v prípade nášho cestovateľa. „Túto myšlienku som nosil v hlave už dlhšie a som nesmierne rád, že sme ju spolu s priateľmi zrealizovali. Cez Viedeň a Istanbul sme sa letecky dopravili až do hlavného mesta Biškek a naše dobrodružstvo sa mohlo začať,“ opisuje štart zaujímavej cykloexpedície Paľo Bečarik. Na 15 statočných čakalo 12 nezabudnuteľných dní v krajine, v ktorej sa najvyššie končiare týčia až do výšky 7000 metrov. „Mali sme dva základné ciele. Chceli sme na našich dvojkolesových tátošoch „prekutrať“ pohorie Ťanšan a hlavne spoznať mentalitu ľudí, ktorí v tejto úžasnej krajine žijú. A to čo som videl a zažil, sa mi natrvalo vrylo do mojej pamäte.“
Sonda do duše kirgizského ľudu
Dobrodruhovia za tucet dní najazdili vyše 500 km, nastúpali tisícky výškových metrov. Čakali na nich nekonečné pláne, ťažké stúpania do priesmykov, noci v stanoch, či jurtách. Po ceste stretali domorodých ľudí a na vlastnej koži okúsili ozajstný Kirgizstan. „Krajina bola skutočne úchvatná, no to, čo ma fascinovalo najviac, boli ľudia, ktorí v nej žijú. Skromní, ústretoví, pracovití domorodci boli tým, čo obohatili túto expedíciu. Bolo obdivuhodné sledovať ako na rozľahlých pláňach pasú svoj dobytok, ako sa dojímavo vedia vyjadrovať o svojej krajine, ktorú si nesmierne vážia a o ktorej osud sa živo zaujímajú. Sú hrdí na svoju samostatnosť. Celý čas sú odkázaní len a len sami na seba, nik im nič nedá zadarmo do rúk. Miestami ma prepadol pocit, že túto exkurziu by si zaslúžilo veľa Slovákov, ktorí ani netušia ako sa majú na Slovensku dobre. A tá skromnosť… Priemerný plat 200 dolárov, penzia necelá stovka. No nikoho som nepočul sťažovať sa, tvrdou prácou sa vedia o seba dokonale postarať a dokonca podeliť sa,“ vnára sondu do duše kirgizského ľudu náš cestovateľ. Ten má aj úsmevnejšie príhody. „Veľkým zážitkom boli pre mňa cesty. Tá na náš Košiarny briežok je v porovnaní s kirgizskými priam diaľnicou. Mladí 10 – roční chalani po nich premávajú na koňoch, až sa Vám z toho tají dych,“ dodáva.
Poriadny kus histórie a prenádherná príroda. Po ľuďoch ďalšie klenoty Kirgizska
Osobitnou kapitolou je samotné pohorie Ťenšen. Po horských lúkach tamojšieho národného parku (NP) sa premávajú divoké kozy, jelene, či svište. V NP Ala Archa sa dokonca vyskytuje aj vzácny snežný leopard, ktorých je na svete mizivých 5000 kusov. Horské jazero Issyk Kul je po slávnej Tititace druhým najväčším alpským jazerom sveta a v pohorí existujú vrcholy, kam ešte nevstúpila ľudská noha. A špecifickým bol aj priesmyk Tosor Pass. „Pre nás bol zaujímavý hlavne svojou nadmorskou výškou. Tento priesmyk je totiž vo výške 4000 m.n.m a bol to najvyšší bod celej našej trasy. Snažili sme sa cezeň dostať na našich bikeoch, no tesne pod vrcholom sme to museli vzdať. Deň predtým totiž nasnežilo a v 20 cm snehovej brečke sa veru ľahko nebicykluje. Tak sme to nejako vytlačili, no to, čo prišlo potom, to bol zjazd, na ktorý sa nezabúda. Už na vrchole som pochopil, že všetky goratexové veci, ktoré nemali „nikdy“ premoknúť , sú napité vodou, navyše bolo okolo nuly. Vybral som posledné suché ponožky, obalil som ich klasickými igelitovými vreckami a hurá do doliny. Cez hlboké brody plné dravej vody, okolo strhnutých mostov, verte bol to poriadny adrenalín,“ pridáva zaujímavú „športovú“ príhodu Pavol Bečarik. Ten spolu so svojimi súputníkmi však videl i kusisko histórie. „Aj historicky táto krajina u mňa zabodovala. Zaujímavé bolo veľké mesto bez hotelov Naryn. Mňa však najviac uchvátil Tash Rabat. Je to stará , už zrekonštruovaná kamenná budova stojaca priamo na legendárnej „Hodvábnej ceste“, ktorá v stredoveku spájala Čínu s Rímskou a Byzantskou ríšou. Bola odpradávna miestom odpočinku a uctievania a slúžila k ochrane karaván, ktoré cestovali oboma smermi. Dnes je skrytá medzi hrebeňmi hôr a vyžaruje z nej poriadna dávka histórie a rešpektu,“ končí pútavé rozprávanie o zaujímavej krajine človek, ktorý si na svoju cestovateľskú pažbu pripísal ďalší zárez. „Každá nová cesta ma niečím obohacuje. Človek si po takýchto zážitkoch určite upraví rebríček hodnôt a uvedomí si, čo je v živote najdôležitejšie. Na mojich cestách a necestách toho vidím veľa, ponúkajú mi množstvo inšpirácií ako by sa dali využiť bohatstvá, ktoré nám naša Matka Zem ponúka. Aj my na Spiši máme nádherný kus zeme, ako patriot sa nebojím povedať, že ten najkrajší. Skúsme teda spoločnými silami , poctivou prácou, skromnosťou a úctou jeden k druhému zo Spiša urobiť také miesto, aby sme boli hrdí na to, kde sme sa narodili, kde chceme žiť a vychovávať naše deti. Tie nám to nikdy nezabudnú…“.
-ob-
FOTOGALÉRIA:
