Mal som to šťastie, že som ako umelec mohol precestovať a spoznať slušný kúsok sveta. Intenzita zážitkov ale nemusí byť priamo úmerná vzdialenosti krajiny od môjho rodného Slovenska. Dobrým príkladom je Ukrajina. Náš sused, s ktorým máme najkratšiu, 94 km, spoločnú hranicu. Možno to všetci neviete, ale Ukrajina je druhou najväčšou krajinou v Európe. Ako turistická destinácia veľké renomé nemá. Častejšie tam, najmä východniari, cestujú za vidinou lacných nákupov. Ja som mal Ukrajinu a jej hlavné mesto Kyjev navštíviť v rámci koncertného turné s Il Divo. No udalosti na Majdane, kde vládli veľké nepokoje, vyústili k zrušeniu koncertu. Škoda, pretože som bol na cestu už pripravený. A preto som sa rozhodol, že s kámošom pôjdeme na Ukrajinu ako turisti. Našu cestu sme si naplánovali niekoľko dní vopred. Po porade so známymi z Užhorodu sme dospeli k názoru, že autá necháme doma a pocestujeme vlakom, taxíkom a pod. Určite sme sa chceli vyhnúť hraničnému prechodu Vyšné Nemecké, kde čakacie doby niekedy presiahnu aj 4 hodiny.
Našli sme maličký hraničný prechod Veľké Slemence, cez ktorý sa dá prejsť iba peši. A tak sme vyrazili vlakom zo SNV do Michaloviec. Tam sme s miestnymi taxikármi vyhandlovali cenu 25 eur za odvoz na hranicu. Za necelých 40 minút, rýchlo, pohodlne, bez zbytočného čakania v úmornom teple a hlavne klimatizovane ,s celkom poučnou prednáškou taxikára ,,čo na Ukrajine“, sme boli na mieste. Na našej strane sme boli vybavení za necelú minútku, no potom nastala obávaná strana Ukrajincov. Tam sa to zázračne zaseklo, odovzdali sme pasy a čakali zhruba 20 minút, čo ďalej. ,,Okuliare dole“ kričí na mňa colník a s pohoršeným pohľadom si ma obzerá, pozerá do pasu a na mňa. Niečo ťuká do počítača a dáva pečiatku do pasu. Dôležitosť a vážnosť tohto už pre nás priam zabudnutého cirkusu nás vracia do čias nie až tak dávnych, keď podobné procedúry boli všade. V duchu si vravím, vďaka Bohu, že sme v EU a máme pokoj od tohto divadla. Za hranicou nás už náš ukrajinský kamarát (vyštudovaný právnik, ktorý robí manuálne v BA na stavbách) čakal s autom. Naskočili sme a vydali sa cestou necestou do Užhorodu. Jazda autom pripomína slalom. Jazdiť iba v jednom pruhu a nevyhýbať sa výtlkom by zvládol asi iba tank. Ak človek neznalý situácie sleduje jazdu áut po tejto ceste, musí nadobudnúť presvedčenie, že bol vydaný zákaz šoférovať v triezvom stave.
Užhorod
Užhorod (rusky Užgorod) je hlavné mesto Zakarpatskej oblasti. Počet obyvateľov je cca 130 tisíc. Mesto leží na rieke Už, obkolesujú ho lesy a rozhodne má čo ponúknuť.
Renesančný Užhorodský hrad je snáď najvýznamnejšou pamiatkou celého mesta. Bol postavený v 13. storočí a je chránený priekopou vysekanou v skale. Ak ste už navštívili Užhorodský hrad, bola by škoda nepozrieť sa do skanzenu, ktorý je v priamom susedstve. Predstavuje približne 30 drevených stavieb, ktoré stáli pôvodne v Zakarpatsku. Jednou z týchto stavieb je aj krásny drevený kostolík sv. Michala.Užhorodská synagóga bola postavená v maurskom slohu v roku 1904. Od doby holokaustu už neslúži svojmu pôvodnému účelu. V súčasnosti je budova sídlom miestnej filharmónie a je chránenou kultúrnou pamiatkou. Predstavuje dominantnú stavbu v samotnom centre mesta a jej červenú fasádu určite neprehliadnete.
Od synagógy vedie údajne najdlhšia lipová alej Európy. Vznikla za 1. Československej republiky. Je priam dokonalým miestom na prechádzku, alebo posedenie na lavičke.
Chrám Krista Spasiteľa predstavuje hlavný katedrálny chrám Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu. Spoznáte ho okamžite podľa kupoly, ktorá je pre pravoslávne kostoly charakteristická. Postavený bol v roku 2000.
V Zakarpatsku je iba jedna jediná pamiatka v románskom slohu – Horjanská rotunda. Bola postavená v 12. storočí a vo vnútri môžete vidieť vzácne fresky z roku 1360.
Príjemným miestom na oddych je Park Laudona založený v roku 1886. K videniu tu sú veľmi staré magnólie, tis obecný, buk lesný, borovice čierne a iné.
Podkarpatská Ukrajina bola v rokoch 1918 – 1938 súčasťou Československa. Pripomína to napríklad pomník T. G. Masaryka na Masarykovom námestí, socha Švejka pri rieke Už, ale aj československé nápisy na miestnych obchodoch a názvy ulíc, či obľúbené české pivo v miestnych pohostinstvách. (pokračovanie nabudúce)
Peter Šterbák
