Peter Šterbák, talentovaný huslista zo Spišskej Novej Vsi, brázdi so svojimi husľami svet. Ako člen rôznych orchestrov dostal príležitosť hrať v koncertných halách nielen v Európe, ale aj ďaleko za jej hranicami. Už nám opísal svoje spomienky z Japonska a Martiniku. Dnes si zaspomína na účinkovanie v Indonézii.
Bolo to koncertné turné v krajine, kde sa voda točí naopak, na nebi chýba Veľký voz, jazdí sa vľavo, občas sa zatrasie zem alebo vybuchne sopka a pri odchode od bankomatu je človek vždy milionár. Do Indonézie som sa dostal ako člen orchestra Symphonia Wiena. Celé to vymysleli náš harfista Rama Widi a jeho otec. Ten patril k najznámejším ľuďom v Indonézii, kde šéfoval protiteroristickej jednotke. Za manželku si vzal známu televíznu moderátorku. Táto kombinácia si priam pýtala organizáciu turné nášho orchestra v tejto nádhernej krajine.
Po prílete do Jakarty nás prekvapila horúčava, vlhkosť a policajná eskorta. Tá nás sprevádzala až do hotela v centre hlavného mesta. Ramov otec dbal o našu bezpečnosť ako sa patrí.
Naše koncerty sa konali v nádhernej sále Aula Simfonia Jakarta. A boli, vrátane skúšok, nevšedné. Každý člen orchestra musel zapózovať pre média a kto chcel tak dal rozhovor do TV. Pred koncertom nabehol do šatní tým stylistov, ktorý hlavne dámske obsadenie orchestra vykrášlil v duchu indonézskych tradícii a musím skonštatovať, že sa im to podarilo úžasne. Na koncertoch praskala sála vo švíkoch, bola v nej úžasná atmosféra, ktorú sme vygradovali na záver prídavkami, na ktorých odzneli známe indonézske národné piesne. Myslím si, že týmto sme doslova uvarili domáce publikum a získali si ich na svoju stranu. Z koncertov vyrobili DVD nahrávky a tie sa okamžite predávali. Náš sólista koncertov harfista Rama Widi podával rozhovory ako na bežiacom páse. Nuž domáca hviezda zajasala ako sa patrí.
Indonézia je osobitá a nezabudnuteľná. Možno aj preto, že som tam zažil pocit milionára. Za 1 euro tam dostanete 14 333 indonézskych rupií. Za sedemdesiatku “melónik”. Inou skúsenosťou boli bezpečnostné opatrenia. Všade sme stretávali po zuby ozbrojených vojakov. Pri každom vstupe aj odchode z hotela sme prechádzali bezpečnostným skenerom a museli absolvovať kontrolu batožiny.
Jakarta, hlavné mesto Indonézie má 12 miliónov obyvateľov. Neuveriteľný kolorit rás, náboženstiev a ľudí asi všetkých predstaviteľných ekonomických skupín. V meste sme videli ako z podhubia chatrčí a chudobných domčekov vyrastajú mrakodrapy, biznis centrá, nákupné centrá. Cesty boli obostavané malými obchodíkmi, ktorých tu bolo minimálne milión. Predávalo sa v nich všetko čo existuje. Otvorené boli snáď nepretržite. Napokon zatvoriť sa väčšinou ani nedali, pretože predná stena na nich chýbala. Na druhej strane sme mali spoznať aj život elity, ku ktorej patril Ramov otec. Ten nám na záver našeho turné vystrojil rozlúčkovú garden party na akú sa nezabúda. Pri spomienkach na stoly obťažkané exotickými jedlami a nápojmi sa mi pravidelne v ústach zbiehajú slinky. A s nimi prichádza aj nástojčivá myšlienka: “Bolo by krásne ešte raz dostať možnosť navštíviť túto čarovnú krajinu.”
Peter Šterbák
