Mladý muž, ktorý sa rozhodol vstúpiť do verejného života. Spišiak, ktorému úprimne záleží na meste, aj regióne, v ktorom žije spolu so svojou rodinou. A za svoju, trochu širšiu rodinu, považuje všetkých Spišiakov. Chce, aby tu bolo nielen krásne, ale aby sa tu ľuďom žilo lepšie. V rozhovore o sebe prezradil viac.
Som Spišiak. Narodil som sa a bývam celý život v Spišskej. Mám 41 rokov. Som ženatý, mám dve deti. Od skončenia vysokej školy pracujem v riadiacich funkciách. Prešiel som rôznymi úrovňami. Šéfoval som firme, ktorá zamestnávala takmer 150 ľudí, ale aj ako živnostník. V súčasnosti pracujem v kúrenárskej firme na pozícií riaditeľa. Kdekoľvek som pracoval, chcel som poznať všetkých zamestnancov a spolupracovníkov, a ak mi dovolili, aj ich súkromné starosti .“
Rasťo, ako by ste charakterizovali sám seba?
„Veľký podiel na tom, aký som, majú moji rodičia. Otec – archeológ ma naučil vážiť si históriu z ktorej sme vyšli, ale zaujímať sa aj o veci súčasné, aby aj naše deti a deti našich detí si nás mali prečo vážiť. Mamka ma naučila vytrvalosti a vedieť nájsť konsenzus. Jej slová: „Keď niečo začneš treba to dokončiť a nechytať všetkých vrabcov za chvost“ ma sprevádzajú celý život.“
Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky?
„Otec ma naučil vnímať okolie, udalosti, zaujímať sa o politiku v jej doslovnom preklade – ako vec verejnú. Mamka ma naučila počúvať ľudí, snažiť sa im pomôcť – nemyslieť len na seba. A to by som v politike rád robil.“
Trvalou súčasťou vášho života bol a je šport. Čo vám dal?
„Vyrastal som v dobe, keď sme všetci športovali. Začalo to na ulici, niektorí pokračovali v kluboch. Mne nebolo dovolené, zo zdravotných dôvodov, venovať sa športu výkonnostne. V mojom blízkom okolí však vyrástlo niekoľko vynikajúcich športovcov, reprezentantov, medailistov z európskych a svetových podujatí. Šport mi dal veľa. Naučil ma cieľavedomosti, vytrvalosti ale aj rozhodnosti. Mal som šťastie, že som sa mohol venovať kolektívnym športom (basketbal), ale aj individuálnym (karate).
Prečo ste sa rozhodli kandidovať za poslanca do VÚC?
„Som rodený Spišiak, moji rodičia boli a sú Spišiaci. Rozmýšľam ako Spišiak, žijem ako Spišiak a chcem aby moje deti boli Spišiaci. Aby neutekali „do sveta“. Ale aby sa im žilo na Spiši lepšie ako mne. A nielen im. Odkedy si pamätám, zaujímal som sa o život okolo seba, o veci verejné.“
Aké máte v práci poslanca VÚC ambície?
„Mojou ambíciou je, aby ľudia v našom okrese vôbec vedeli čo to VÚC je, ako sa ich dotýka v bežnom živote. Ako ovplyvňuje ich život, a oni si to ani neuvedomujú. Aby vedeli kto je ich poslanec, kto zastupuje ich okres v Košickom kraji. Aby vedeli za kým majú ísť keď sa im nebude páčiť niečo, o čom rozhoduje VÚC.“
Hovorí sa, že politika je „pánske huncútstvo“. Nezmení vás?
„Som človek konsenzu. Celý svoj život o problémoch len nerozprávam, riešim ich. Aktívne hľadám riešenia ako to urobiť, a nie dôvody, prečo sa to nedá. Nemám rád jednu spišskú frázu „nedá še!“. Verím opaku: „Šicko še dá, ľem treba scec!“ Nie som naivný aby som si myslel, že sa všetci na všetkom zhodneme. Poslanci, ktorí tam budú, bez rozdielu politických tričiek, by mali byť inteligentní ľudia. Žijeme v tom istom okrese a všetci počúvame takmer rovnaké ponosy našich ľudí. Je to o určení priorít. Vzhľadom na svoje skúsenosti som však presvedčený, že pri dôležitých veciach budeme vedieť nájsť pomoc pre ľudí v našom okrese. Je totiž úplne jedno ktorej politickej strane fandíte, keď si rozbíjate auto na deravých cestách, alebo keď vás so zraneným dieťaťom posielajú lekári z jednej nemocnice do druhej, lebo v tej vašej nemajú to, čo potrebujete.“
Ste „neopozeraná“ tvár, nová krv. Majú takíto ľudia šancu niečím pohnúť?
„Tí, ktorí ma poznajú vedia, že venujem obrovskú energiu na hľadanie riešení. Chcel by som aby okres Spišská Nová Ves nebol na okraji záujmu Košického kraja, aby poslanci za Spišskú dávali podnety na VÚC a nečakali čo nám pridelia „Košice“. Nie som idealista, viem že nebudeme mať v okrese štvorprúdové diaľnice, ale myslím si, že si zaslúžime slušné cesty bez dier a nie tankodromy. Moje skúsenosti z riadenia firiem, ale hlavne z menežovania športu ma naučili, že sa musíme vedieť počúvať, hľadať to čo nás zjednocuje, nevracať sa stále k veciam, ktoré nás rozdeľujú. Hranie sa na svojom „piesočku“ nepomôže nikomu. Aj posledné udalosti v novoveskom basketbale svedčia o tom, že „nejdem cez mŕtvoly“. Ak som neprekonateľnou prekážkou, som schopný odísť a neškodiť.“
Ako ste povedali, niektorí ľudia nevedia, o čom rozhodujú samosprávne kraje. Ako chcete využiť jednotlivé kompetencie toho košického, v prospech Spišiakov?
„Netvrdím, že VÚC v našom okrese nič neurobila. Aj vďaka súčasným poslancom sa niektoré dobré veci podarili. Som však presvedčený, že máme na viac. Chce to len viac snahy, viac komunikácie a hľadania konsenzu. Najdôležitejšie je však aby ľudia vedeli čo VÚC môže ovplyvniť. Čo chcem zmeniť?
Doprava – prial by som viacerým poslancom a predsedovi VÚC, aby sa museli dostať do obce, aspoň trochu vzdialenej od hlavného dopravného ťahu, verejnou dopravou. Následnosť a previazanosť spojov „trochu“ pokuľháva. Je pravdou, že boli časy keď to bolo ešte horšie, ale nikto ma nepresvedčí, že to nejde zlepšiť. Keď to ide na juhu Košického kraja, prečo nie u nás. Som presvedčený, že osobná snaha poslanca môže priniesť pozitívne zmeny.
O stave ciest v našom okrese asi netreba veľa hovoriť. Kto má auto a dovolí si, alebo musí, jazdiť po týchto cestách, vie svoje. V posledných rokoch sa to pohlo k lepšiemu. Začali sa rekonštruovať časti ciest. Výber niektorých úsekov by však potreboval vysvetlenie. Nie som naivný, viem že nie je možné opraviť všetky cesty naraz. Mali by sme však prihliadať na to, ako opravená cesta pomôže obci. V náväznosti na cestovný ruch, napr. ak sú v obci pamiatky európskeho významu, ale turisti sa tam nedostanú, tak to by mala byť priorita.“
A čo kultúra?
Musíme vrátiť kultúru do obcí. VÚC financuje divadelné súbory, väčšinou v okresných mestách. Pri návštevách obcí v našom okrese som si všimol, že až na pár výnimiek, obec nežije kultúrnym životom. Viem, že nemôžeme chcieť aby sme mali v každej obci národné divadlo, ale aby tam aspoň raz do roka prišli divadelníci financovaní z VÚC, si však tí ľudia zaslúžia. Ak sa z obce vytratí kultúra a deti (rušenie malotriedok), vytratí sa „duša“ obce.
VÚC sa zameriava na financovanie „zabehnutých“ kultúrnych inštitúcií (divadlá, múzea, galérie…). Chýba mi však podpora alternatívnych foriem kultúry mimo Košíc. Naozaj si máme myslieť, že u nás nerodia kreatívni ľudia?“
V oblasti zdravotníctva sa VÚC zbavilo nemocníc a tým aj zodpovednosti. Majú poslanci šancu ovplyvňovať kvalitu zdravotníckych služieb pre ľudí?
„V Spišskej Novej Vsi je nemocnica, ktorá patrí VÚC. To ju prenajalo súkromnej firme. Úlohou poslancov VÚC je však starať sa, či táto nemocnica poskytuje primeranú starostlivosť. Viem, že nemôžeme očakávať klimatizované izby v celej nemocnici. Ale dostať štandard, na aký som bol zvyknutý pred niekoľký- mi rokmi, by malo byť právom každého z nás. Je jedno, v ktorej politickej strane ste, keď musíte so svojím ťažko mobilným rodičom prísť tretí krát na odber, lebo pokiaľ prišla vzorka do laboratória tak sa znehodnotila.“
Pre Spiš by mal byť chlebodarcom cestovný ruch. Aj vy v jeho rozvoji vidíte veľké rezervy?
„Pri cestách v zahraničí som si všimol, že tam aj malá obec má turistické centrum. V niektorých z nich nemajú ani zlomok pamiatok a divov ako u nás, kde niečo zaujímavé nájdete v takmer každej obci. Ale vedia, aj to málo, veľmi dobre spropagovať. Takmer v každej obci sa dozviete, čo môžete vidieť, kam „musíte“ zájsť. U nás keď už prejdete cez tankodrom a dostanete sa k pamiatke, zostanete bezradne stáť. Česť výnimkam, kde obetavý starosta robí čo môže. Viem, že nemôžeme zabezpečiť v každej obci profesionálneho sprievodcu, avšak prispieť obci aby zamestnala domáceho vysokoškoláka, so vzťahom k rodnej obci, by nemal byť až taký veľký problém. Takáto investícia by sa vrátila v poplatkoch a daniach.“
Škola je základom života. Aj vy máte pocit, že sa práve na školách, neprimerane šetrí?
„V kompetencii VÚC sú stredné školy. Na tie musia ísť, podľa zákona, po základnej škole všetci žiaci. Minimálne na dva roky. Vybrať školu je však veľký problém. S odvolávaním sa na racionalizáciu, na ekonomické ukazovatele dochádza k zlučovaniu, k zániku stredných škôl. Nie je dobré keď sa pri tom nehľadí aj na tradíciu, na potreby firiem v okolí. Ak vymiznú stredné školy z miest kde mali tradíciu (napr. Krompachy), vytratí sa z týchto miest život. Som si vedomý, že riešenie nie je jednoduché, ale hľadať ho iba cez peniaze – to si naše deti nezaslúžia.“
