Začínal ešte na strednej škole ako novinársky elév v nezabudnuteľných Spišských hlasoch. Po vysokoškolskom štúdiu žurnalistiky v Bratislave štartoval svoju kariéru ako športový redaktor v už neexistujúcich denníkoch Nonstop a Trhák. V roku 2000 sa stal kmeňovým redaktorom agentúry SITA , kde dodnes, s dvojročnou anabázou v denníku Pravda, úspešne pôsobí. Kovaný Spišiak má v životopise zapísanú účasť na jednej letnej olympiáde (Atény 2004) a tiež dvoch zimných sviatkoch pod piatimi kruhmi. Po kanadskej skúsenosti vo Vancouveri (2010), prinášal spravodajstvo aj z nedávno skončených ZOH v kórejskom Pjongčangu. A práve o nich sme sa s Danielom Šargom porozprávali.
Nebol to tvoj prvý dotyk s piatimi olympijskými kruhmi, môžeš porovnávať. Aká teda bola olympiáda v Pjongčangu?
Letné olympijské hry sa s tými zimnými porovnávať vôbec nedajú, takže sa zameriam na tie, ktorým vládne sneh a ľad. Úprimne, čakal som od Kórejčanov viac.
Boli síce milí a ústretoví, no na moje prekvapenie mali menší problém s angličtinou, čím často vznikali rôzne, naoko komické situácie.
Špeciálna kategória boli šoféri autobusov, tí mali s angličtinou asi najväčší problém. Stalo sa nám, že nás premiestnili na miesto, na ktoré sme vôbec
nechceli ísť. Našich hokejistov dokonca raz odviezli namiesto ich ubytovania k veľkoskladu banánov alebo si pomýlili horskú s pobrežnou dedinou. Takýchto
lapsusov bolo viac, ale v podstate nenarúšali plynulý chod olympiády. Organizačne, či technicky to mali zvládnuté dobre, no ak to mám porovnať s Vancouverom, tak “hlasujem“ za Kanadu už len z toho dôvodu, že podľa mňa je všetko od nás smerom na západ lepšie ako na východ. Špecialitou týchto kórejských hier však bolo jednoznačne počasie. Doslova arktický vietor robil obrovské problémy všetkým a častokrát to bola pri 15-20-stupňových mrazoch sprevádzaných fujavicou poriadna „morda“. Paradox bol, že takéto počasie si nepamätali ani tí najstarší obyvatelia Pjongčangu, bolo to čosi výnimočné. Kórejčania celkovo zvládli logistiku, počet a frekvencia autobusov, vybavenie tlačových stredísk bolo na zodpovedajúcej úrovni. Výhodou bola aj relatívne malá vzdialenosť medzi športoviskami, do hodiny, resp. hodiny a pol ste boli v podstate všade, čo nebýva na takýchto veľkých akciách zvykom.
Skús čitateľom priblížiť ako vyzeral tvoj novinársky deň?
Samozrejme, moja práca sa točila najmä okolo slovenských športovcov. Zažil som tri – štyri „krízové“ dni, keď som bol na nohách a pri notebooku aj 15
hodín. Vtedy bolo potrebné zachytiť doobedňajší tréning hokejistov, presunúť sa na alpské lyžovanie s Petrou Vlhovou, a vrcholilo to večerným biatlonom so
skvelou Nasťou Kuzminovou, ktorý sa končil niekedy pred desiatou v noci miestneho času. Nasledovali rozhovory, po zisku Nastiných medailí aj veľa príjemnej
práce navyše, presun do novinárskej dediny a vzhľadom na priaznivý časový posun tam ešte dopisovanie článkov. V týchto dňoch sa stalo, že som si líhal aj
o tretej ráno. Bolo veľkým umením zatriediť si čas, rôzne športy sa kryli, musel som si vyberať tie disciplíny,
ktoré mali potenciál dobrých umiestnení našich športovcov. Logicky som tak niektoré vystúpenia Slovákov ani nevidel a ľudia doma pri televízoroch mali
lepší prehľad ako ja na mieste činu.
Poďme k športovým výkonom a najprv si vezmime na mušku tie svetové. Ktoré ťa nadchli najviac?
Jednoznačným vrcholom tejto olympiády bol pre mňa výkon a výsledok Češky Ester Ledeckej. Ja som pôvodne na super G, ktoré šokujúco vyhrala, ani nemal ísť,
len vďaka štartu PetiVlhovej som mohol zažiť na vlastnej koži to, čo sa udeje len sem – tam za športový život. Snoubordistka Ester s vysokým štartovým
číslom 26 dominovala vo svojej doplnkovej disciplíne, keď už všetci v mixzóne blahoželali Rakúšanke Anne Veithovej k úspešnej obhajobe zlata zo Soči.
Ledeckej údiv v cieli a následná tlačovka, na ktorú prišla v lyžiarskych okuliaroch s odôvodnením, že to vôbec nečakala a nemá urobený ani základný
mejkap, zostanú navždy v mojej pamäti. Nasledovala jej úprimná spoveď v angličtine aj češtine prerušovaná výbuchmi smiechu zástupcov médií a potleskom.Čo sa týka ostatných športovcov, veľa špičkových výkonov som jednoducho ani nevidel, lebo som sa zameriaval na Slovákov. Zaujal ma však mužský šprint na lyžiach, ktorý ovládol famózny Nór JohannesHøsflotKlaebo a práve suverénny spôsob, akým to urobil, bol nezabudnuteľný.
Na druhej strane, k športu patria aj sklamania a aj tých sme sa v Kórei dočkali. Videl som sklamanú Shiffrinovú v cieli slalomu, kde ako jasná kandidátka
na zlato skončila štvrtá. Videl som emóciu dvoch ruských hokejových bohatierov Iľju Kovaľčuka a Pavla Dacjuka, ktorí sa ako jedni z mála pristavili
po prehre so Slovákmi pri novinároch, ale unisono tvrdili, že toto bolo ich posledné zaváhanie na turnaji a ako sa neskôr ukázalo, mali pravdu. Príjemnejšie sú však pozitívne chvíle a som veľmi rád, že kvalitné výkony ukázali aj naši športovci a že som mohol byť pri tom.
Tak poďme na nich
Výsledkovým vrcholom boli určite tri medaily Nasti Kuzminovej. Tá v Kórei potvrdila formu z celej prebiehajúcej sezóny a pravdupovediac medaila od nej sa
čakala, i keď tri boli asi nadplán a každá z nich mala svoje čaro. Veľmi sa mi páčil výkon bežca na lyžiach Petra Mlynára, ktorý sa v šprinte dokázal
dostať do tridsiatky najlepších, čo je vzhľadom na slovenské podmienky v porovnaní so svetovou špičkou v tomto športe, malý zázrak.
Absolútnym emočným vrcholom pre mňa bol výkon našej ženskej biatlonovej štafety a ich radosť v cieli po piatom mieste. Baby delili od bronzu len drobné
detaily a ich výkon sa vymykal z rámca akýchkoľvek predpovedí. Ich nadšenie bolo také nefalšované, že nezainteresovaní mohli mať pocit, že zlato brali
práve Slovenky.
No nie všetko Slovákom vyšlo. Hokejisti sú špecifická kategória, pustili sa po novej ceste a vlastne len jeden gól ich delil od priameho postupu do
štvrťfinále v turnaji, kde sa vzhľadom na neúčasť hráčov z NHL dal dosiahnuť dobrý výsledok. Nakoniec skončili predposlední, osobne si myslím, že mali
zo situácie v skupine určite vyťažiť viac.
Najväčším sklamaním však bol slalomový “výbuch” Petry Vlhovej. Nesmierne si ju vážim a som rád, že po Veronike Velez – Zuzulovej, tu máme opäť “babu”,
ktorá bude ťahať slovenské zjazdové lyžovanie dopredu. Petra slalom nezvládla podľa mňa v hlave a jednoducho ho pokazila. Videl som ju v cieli, ona
už po prvom kole vedela, že je to zlé a že pódium z toho nebude, čo podľa mňa výrazne ovplyvnilo aj kolo druhé. Určite však v slalome trinásta
skončiť nemala. Petra je však stále mladá, táto skúsenosť ju určite posunie vpred. Potrebuje ešte čas naučiť sa vyhrávať veľké súťaže.
Čo sa týka ostatných slovenských športovcov, viacerí z nich neprekročili svoj výkonnostný tieň, čo má však veľa príčin. Treba si uvedomiť, že takmer
všetci z nich splnili nominačné kritéria a na olympiáde si zaslúžili byť. Všetky relevantné výpravy mali vo svojich radoch kandidátov na vzácne kovy, ale
aj takých športovcov, ktorí prišli len bojovať o čo najlepšie umiestnenie predovšetkým sami so sebou a svojimi limitmi.
Si Spišiak a v Pjongčangu mali svoje zastúpenie aj športovci z nášho mesta. Súrodenci Šimoňákovci zápolili na saniach, Martin Bakoš zvádzal súboje medzi
hokejovými mantinelmi. Venoval si sa im nejako špeciálne?
Tu si musím trochu nasypať popol na hlavu, pretože sane som ako jediný šport naživo vôbec nevidel. Stále kolidovali s alpskými disciplínami, v ktorých sme
mali nepochybne väčšie ambície. Čo sa týka Bakoša, ten bol v úplnej pohode, k väčšiemu rozhovoru sme sa však nedostali, pretože hokejisti dieru do
sveta neurobili.
Kam sa podľa teba uberajú Olympijské hry ako také?
Olympijské hry by mali byť absolútnym vrcholom pre športovca, fanúšika, organizátorov, vlastne pre všetkých, ktorí sa s nimi dostanú do styku.
Na týchto hrách sme sa opäť nadchli nezabudnuteľnými výkonmi šampiónov, ale určite ste aj vy pri televíznych obrazovkách videli poloprázdne hľadiská, či nie príliš
úchvatné prírodné scenérie. Je to však daň za to, že aj do tohto hnutia vstúpila komercia a moc peňazí. Jednoducho v Ázii teraz sú ekonomické podmienky
na to, aby takýto kolos vedeli zaplatiť a organizačne utiahnuť. Budúca letná olympiáda bude v Tokiu, zimná zasa v Pekingu, čo len potvrdzuje tento trend.
Mne osobne tam chýbala väčšia fanúšikovská emócia. S výnimkou biatlonu, kde ju robili Nemci a Nóri, či v Kórei populárnych športov šortreku a
krasokorčuľovania, to bolo často chabé. Bolo vidieť, že miestni jednoducho športom, ktoré navštívili, príliš nerozumeli. Podľa mňa by bolo najlepšie,
ak by boli hry najčastejšie v alpskom resp. v severskom európskom priestore, kde ľudia zimný šport asi najviac chápu, no trend je taký, aký je.
Uzavrime športovú časť a pozrime sa, ako na teba zapôsobila Južná Kórea ako krajina?
Keď sme sa rozprávali s našim veľvyslancom v Kórei o domácich, tvrdil, že sú skromní a ak dostanú nejakú úlohu, snažia sa ju splniť čo najlepšie. Ako
organizátori sa teda osvedčili. Ja som mal veľmi málo času spoznávať krajinu. Niektorí kolegovia sa boli pozrieť na najstráženejšiu hranicu sveta medzi
Severnou a Južnou Kóreou, no bolo to na komerčnej báze, čo a príliš nelákalo a ani som na to nemal čas. Veľkou, až ohromnou vecou, ktorú rozoberali miestne médiá, bola účasť sestry severokórejského vodcu na otváracom ceremoniáli. Bola to hlavná správa takmer päť dní, omieľali to donekonečna. Nemyslím si však, že toto olympijské spojenie niečo v napätých vzťahoch, ktoré bolo cítiť takmer na každom kroku, zmení. V deň odletu som stihol navštívil aj hlavné mesto Soul a zažil som aj atmosféru nočného veľkomesta, ktoré bolo pravým multikultúrnym mixom, ktorý poznáme aj z
európskych metropol. Celkovo môj pobyt s odstupom času hodnotím pozitívne a verím, že ešte z nejakej olympiády fanúšikom, aj z mojej milovanej Spišskej Novej
Vsi, spravodajské informácie, ale aj športové emócie sprostredkujem.
Oliver Buza
