November je turisticky najmenej atraktívny mesiac v roku. Jarné rozkvitnuté lúky sú už len hlboko uložené v spomienkach, teplé letné dni zohrievajú obrázky v albume, preslnená jeseň už tiež odišla do obrátených stránok kalendáru, no a zima ešte len nesmelo podupáva za dverami. (Hoc musím priznať, že som pred piatimi rokmi stál 30. novembra na dvojtisícovke v tričku s krátkymi rukávmi a bolo vidno kilometre ďaleko)
A tak som premýšľal, kam povedie naša novembrová netradičná turistika, aby bola tiež zaujímavá a aj nie dlhá. Lebo doobeda pokrýva spišskú novembrovú krajinu hmla a poobede sa zmráka rýchlo, lebo aj príroda si chce aspoň pár mesiacov do roka oddýchnuť.
Skúsim teda predstaviť výsledok mojej voľby, ktorý ma zaviedol do okolia Spišského hradu, aby sa bolo na čo pozerať nielen krajinársky, ale aj architektonicky.
Začínam v malej dedinke ŽEHRA, ktorá by možno upadla do zabudnutia, ako jedna z viacerých, odkiaľ je vidno Spišský hrad, keby tu nebola unikátna a vzácna kultúrna pamiatka, rannogotický kostolík Svätého ducha, ktorý je významný svojimi nástenými maľbami, ale aj keď sa nedostanete dnu, je to obdivuhodná stavba, na ktorej najviac zaujme typická cibuľovitá vežička, charakteristická pre kostolíky tejto doby. Z námestia v Žehre pokračujem žltou turistickou značkou, najprv chvíľu po asfaltke, za mostíkom cez potok hore doľava, spočiatku medzi domami, až vyjdeme do poľa. Ďalej južným smerom mi spoločnosť robia omrznuté stromy a kry a tiež mlieča krajina okolo. Po štvrť hodine vchádzam do borovicového lesa, chodníkom sa v prudšom stúpaní predieram medzi borovicami, čo je neklamný znak, že som už kdesi v kopci s typickým travertínovým podkladom.
A naozaj. Zrazu sa predo mnou z hmly, ako duch, vynorí prvá typická skala DREVENÍKA, hneď za ňou vychádzam na planinu a pokračujem chodníkom v zasrienenej tráve smerom doprava na severozápad. Výhľad dookola je ešte vždy nulový, ale na nebi už vidno viac svetla, sem, tam aj modro a biely kotúč slnka sa zúfalo snaží predrať hmlou, aby mi zahrial svaly a nebuďme egoisti, priatelia, aj celú krajinu Spiša. Po desiatich minútach prichádzam k typickým skalným útvarom Dreveníka, ktoré tunajší nadšenci pomenovali Skalný raj a Skalné peklo. Obvykle sú odtiaľ výhľady na celú krajinu dookola, dnes ale vidím naozaj len na niekoľko desiatok metrov, ale tie pohľady tiež stoja za to, lebo skaly, ktoré sa na pár sekúnd objavujú a zas strácajú, pôsobia ako prízraky z Hitchcockových filmov. Pomotám sa po travertínových blokoch i v údolí tohto skalného labyrintu a za pol hodiny vychádzam opäť na lúku, pravda už nižšie v teréne a smerujem ďalej, vždy po žltej značke k Spišskému hradu.
Len chcem upozorniť, že niekde v strede lúky je potrebné značku opustiť a vydať sa vľavo, hore do kopca. Prečo? Lebo práve tam, na vrchole sa nachádza najkrajšie výhľadové miesto nie len na hrad, ale aj na okolitú krajinu. Hmla sa začína roztrhávať, unavená klesať bližšie k zemi a tak sa už teším na ten okamžik, kedy sa z mliečnobielej farby vynorí silueta SPIŠSKÉHO HRADU. Zázrak sa na chvíľu objaví, ako keď kúzelník vytiahne z rukáva králika, ale kým ja stihnem vybrať z ruksaku fotoaparát, je všetko opäť biele. Vypnem zvuk (aby ste nepočuli, ako si v duchu nadávam) a asi štvrť hodiny sa prechádzam do kruhu, vyhliadam hore, či sa modrá obloha nevráti, ale prichádza len ďalší chlapík so statívom a fotoaparátom a tak čakáme spolu. O tom, že aj polhodinový život v čakárni nemusí byť zbytočný, vás iste presvedčí fotografia Spišského hradu, ktorý sa znova, na tri minúty vynoril z hmly a potom sa krajina okolo opäť zavrela, akoby tu žiadny hrad nebol.
Vraciam sa dole na chodník, po piatich minútach stojím pri orientačnom stĺpe na parkovisku pod hradom a pokračujem, teraz už po zelenej značke asfaltkou dolu, neskôr vľavo do Bijacoviec. Táto časť trasy je zaujímavá v peknom počasí, lebo aj pohľady zdola na hrad stoja za to. Ja ale vidím akurát tak ….figu borovú a stromy popri ceste obalené bielou inovaťou. Zrýchlim tempo a po chvíli potom prejdem cez hlavnú cestu, popod diaľnicu a ďalej rovno, vlastne údolím, smerom k Levočským vrchom až do obce BIJACOVCE. No a na jej úplnom konci, hore pod úpätím lesa je aj cieľ našej cesty, ďalší z typických spišských gotických kostolíkov, ale predovšetkým pozoruhodná románska rotunda, jedna z najstarších sakrálnych pamiatok Spiša.
Ak vystihnete lepšie počasie, ako ja, bude pre vás táto príjemná prechádzka nenáročným terénom nielen dobrým turistickým zážitkom, ale aj pozoruhodnou cestou do stredoveku Spiša. Veľa šťastia na turistických chodníkoch v novom roku 2018 vám praje
Michal Buza st.
Posledná súťažná otázka bude tento krát trocha ťažšia:
Najprv odpovedzte na otázku: Ktorý rod bol posledným vlastníkom Spišského hradu?
Potom odpovedzte na otázku: Ako sa nazýva kameň, ktorý sa ťažil na Dreveníku?
Napíšte si odpovede k sebe. Z prvej odpovede vyberte tretie písmenko, z druhej odpovede druhé, tretie, štvrté, ôsme a deviate písmenko, spojte do jedného slova. A to slovo nám napíšte, ako odpoveď.
