Iste mi dáte za pravdu, že u nás na Spiši, v tejto romanticky zvlnenej krajine, je množstvo prekrásnych výhľadov do dolín na krajinu i do vrchov na horizonte. A každý z nás má svoje zaľúbené výhľady, veď len v Slovenskom raji sa dá ulahodiť očiam i duši, napríklad na Sovej skale, na Matke božej, na Havranej skale, na Tomašovskom výhľade, na Čertovej sihoti, na Gačovskej skale, a boh i turisti vedia, kde ešte všade inde.
Väčšina z týchto miest ale ponúka výhľady len v istom smere a obvykle máte za chrbtom les, cez ktorý ste na svoju vyvolenú vyhliadku vystúpili. Je ale aj jedno miesto, ktoré sa často opisuje v turistických publikáciách, ako najkrajšie výhľadové miesto na Spiši. Nachádza sa vo Volovských vrchoch a hoc nie je najvyšším bodom tohto pohoria (lebo ho o temer 30 metrov prevyšuje Zlatý stôl), je určite najlepším výhľadom do širokého okolia. Už aj preto, lebo z neho pozeráte do dvoch slovenských regiónov- Spiša i Gemera a výhľad je z neho naozaj panoramatický, takže sa pri pozeraní dookola otočíte o 360 stupňov.
Toto miesto sa nazýva SKALISKO, leží v nadmorskej výške 1293 metrov nad morom a my sme sa na neho vydali, tentokrát z HENCLOVEJ.
Trasu si rozdelíme na dve časti, prvá bude cykloturistická, druhá klasická pešia turistika.
Presun bicyklami do Henclovej si musíte zabezpečiť autom, lebo spojenie do tejto rázovitej spišskej obce je autobusom (cez Nálepkovo), zanovitejší turisti si to môžu cez Gretľu strihnúť bicyklami už zo Spišskej. V Henclovej na námestíčku sa vydávame skoro ráno po zelenej turistickej značke doprava (vľavo je druhá časť dedinky Tichá Voda). Cesta je tu asfaltová, vedie mierne do kopca a za romantickými domčekmi v dedine sa skrúca mierne doľava a dlhou dolinou okolo riečky Henclová vás dovedie cez viacero skládok dreva až na miesto, kde vám les zahatá cestu, svah sa stane strmším a hlavne sa cesta zmení na lesnú, so štrkovým podkladom.
Tu bicykle uzamkneme, ukryjeme v lese a pokračujeme pešo po serpentínach okolo statných bučín prudšie hore až k odkrytým partiám krajiny s viacerými lúčnymi porastami, kde na horizonte sa nám už objaví hrebeň Volovských vrchov s kopcom Kečka na obzore vľavo. Lesy sú aj tu, ako už skoro všade na Spiši, poničené suchom, vetrami a nenásytným lykožrútom a tak sa otvárajú mnohé pohľady do krajiny, ale naozaj nie sú veselé. Ešte, že ku koncu výstupu do sedla je les zdravší a tak cez hustejšie smrečiny (ktoré by za vlhkejšieho počasia určite pod sebou skrývali aj celý arzenál húb) vystupujeme do SEDLA VOLOVEC, kde už vidno na gemerskú stranu a kde sa napájame na červenú turistickú značku, čo je neklamný znak, že ďalej pôjdeme po E 8, ceste Hrdinov SNP, doľava, východným smerom.
Chvíľu je výstup po kamenistej ceste strmý, potom sa zvoľní, zatáča doprava, chvíľu je cesta zasa lemovaná pahýľmi vyschnutých stromov, ale potom, akoby šibnutím čarovného prútika, vyjdeme na prekrásne šťavnaté lúky, kde nám spoločníkov robia trsy tráv, ale hlavne koberce čučoriedok a brusníc a osviežujúci vetrík. To už prechádzame po hrebeni VOLOVCA a pred nami na juhovýchodnom horizonte sa črtá akési skalné bralo, čo vystupuje nad terénom a svieti do diaľky, ako ten správny, cieľový maják našej cesty.
Zhruba za 10 minút prechodu po mäkkom koberci vysokohorskej lúky stojíme pod koncom našej dnešnej turistiky, príhodne nazvanom SKALISKO. Trocha výstupu po skalných platniach a pred nami sa otvorí jeden úžasný výhľad na všetky svetové strany a do ďaleka. Pôžitok nám kazí akurát udusaný teplý vzduch, takže opar obmedzuje výhľad za horizonty, ale v horúcich letných dňoch sa tomuto prírodnému úkazu jednoducho nedá vyhnúť. A tak som si povedal, že vystúpiť tu na jeseň, keď sa vzduch po ranných hmlách vymrazí a vyčistí, musí byť ešte okúzľujúcejší. Na juh vidno Rožňavu i Betliar, na západe sa dvíha k nebu odlesnená Balochova hoľa, na sever je vidno celý pás Volovca s viacerými hrebeňmi a pohľad na východ je naozaj do ďaleka, cez Zlatý stôl, Ramzovú a Hekerovú až k vrchom, ktoré sa potom skláňajú na druhú stranu ku Smolníku.
My sme zvolili cestu naspäť po rovnakej trase, pre zdatnejších turistov sa dá ale zostúpiť do doliny Hnilca buď pokračovaním po červenej, v sedle Krivé odbočkou doľava po modrej cez Zlatý stôl až do Starej vody, alebo vrátiť sa po červenej cez sedlo Súľová a v sedle Smrečinky cez Babinú zostúpiť do Hnilca. To sú však už, hlavne časovo, ťažšie turistiky,. Nám trval výstup na Skalisko zhruba 2 hodiny a aj prevýšenie (cca 600 metrov) sme si veľmi nevšimli, lebo metre na úvod naberáte postupne a tak len ten polhodinový výstup do sedla dá troch zabrať nohám (netrénovaným).
Skalisko rozhodne odporúčam, lebo okrem výhľadov sa tu dá na lúkach aj posilniť s našimi spišskými „borofkami“ alebo nazbierať „brusinki“ na konzumáciu počas dlhých zimných večerov a diaľkoví turisti môžu z tohto miesta po žltej značke zostúpiť najprv k chate Pod Volovcom, tu si vrúbať pivo, dve a potom sa „zgúľať“ až dole na Gemer do Betliara. Lebo aj turistika po historických pamiatkach je zaujímavá a poučná.
Súťažná otázka: Ako sa volá sedlo, na diaľkovej červenej turistickej značke, na východ od Skaliska, ktorým prechádza cesta 549 zo Smolníka do Rožňavy?
Michal Buza starší
