Ľudmila Mlynárová obetovala svoj život handicapovaným deťom. Svojmu vlastnému, aj iným. V Spišskej Novej Vsi je šéfkou Slovenského zväzu zdravotne postihnutých.
A j keď sa Ľudmila narodila v Levoči, na Spišskú nedá dopustiť. Cíti sa ako novoveská, lokálpatriotka. Z Levoče ju ako dieťa vyhnal požiar rodinného domu. Do metropoly Spiša prišla žiť pred štyridsiatimi rokmi. V Spišskej si našla manžela, s ktorým oslávia krásnych 35 rokov spoločného manželstva. Pani Ľudmila porodila 4 deti. Najmladší Martin sa im narodil s rázštepom chrbtice. „Bola to pre rodinu krutá rana, pretože dodnes neviem, kde sa stala chyba a prečo sa to stalo. Tehotenstvo s Martinom som mala najlepšie spomedzi všetkých tehotenstiev. Moje posledné dieťa mi však dalo strašne veľa. Nevymenila by som ho za nič na svete. Martin ma totiž nasmeroval na úplne iný život a môj názor na život sa odvtedy zmenil. Až pri ňom som pochopila, že život, to nie sú len radosti, ale aj starosti,“ vyznala sa nám so slzami v očiach.
Po narodení sa začal kolotoč operácií. Napriek neľahkému osudu sa so svojim manželom nevzdali a bojovali. „Šli sme za svojim cieľom, Martinovi sme sa snažili čo najviac pomôcť. Sme radi, že je taký, aký je. Myslím si, že Pán Boh vie, čo robí. Možno ma naplnil tým, že dnes môžem pomáhať iným deťom,“ povedala. Ľudmila sa totiž už 19 rokov venuje postihnutým deťom. „Je to moja srdcovka. Som veľmi rada, že sa môžem stretnúť s tými deťmi, ich rodičmi. Sme ako jedna veľká rodina, máme si čo povedať. Vymieňame si názory, dopĺňame sa, napríklad, čo sa týka zdravotných pomôcok, pretože veľa vecí nám lekár nepovie, na čo máme nárok. Za veľmi veľa vďačím svojmu manželovi, že je naklonený týmto veciam. Verte, že bez jeho pomoci by to bolo veľmi ťažké skĺbiť. Dvadsať dva rokov som opatrovala svojho syna, spoločnými silami sme sa snažili pomôcť aj tým druhým deťom. V roku 1992 sme spolu s doktorkou Ivančovou deťom poskytli hippoterapiu, neskôr sme s pani doktorkou zriadili detské rehabilitačné centrum, ktoré funguje na detskej poliklinike dodnes. Vybavili sme si aj priestor na fare,“ vymenúvala. Ľudmila organizuje pre deti a rodičov výlety, športové aktivity, mikulášske stretnutia, medzinárodný deň detí a podobne. V Spišskej Novej Vsi sa jej žije príjemne. „Páči sa mi najmä park, kde rozvoniavajú lipy, veľký kostol, radnica, či budova reduty. Je to čosi úžasné, veľmi rada v parku trávim nedele. Som rada, že bývame na takej rovine, kde nie je až taký problém vyjsť si s vozíčkárom von. Horšie by to bolo v takej Banskej Štiavnici, kde by sme museli vozík tlačiť do kopca,“ vysvetľovala. Ak by mala čarovnú moc, v meste by zlepšila bezbariérové prístupy a zmenila by medziľudské vzťahy. „Každý na vás pozerá, ako keby ste vy boli tou príčinou, že vaše dieťa je postihnuté. Ani jedna matka však nevie, čo nosí pod srdcom. Je to lotéria, či to vyjde, alebo nie,“ vyznala sa.
56-ročná Ľudmila má do budúcna skromné plány. Chcela by vziať deti odkázané na vozíček do Tropicária v Budapešti. „Je veľký problém nájsť bezbariérové ubytovanie. Potrebovali by sme ležadlový autobus, pretože tieto deti dlho v autobuse neobsedia, je to pre ne náročné. Všetko je však aj o peniazoch,“ dodala. Obdivuhodné je, že aj keď Ľudmila nemala vo svojom živote na ružiach ustlané, nikdy sa nesťažuje a vždy sa usmieva. Teší sa zo siedmich vnúčat, zo syna Martina, ktorý chodí na vysokú školu, či zo svojej práce.
(sim)
FOTOGALÉRIA:
