Na úvod musím najprv dokončiť minulú trasu, veď som ostal pre zlé počasie visieť v Hrabušiciach a tak som poslednú etapu absolvoval hneď o deň na to, lebo ranná hmla sa rýchlo rozplynula a už o siedmej, keď som šliapal po asfaltke z Hrabušíc do Vydrníka, začalo sa ukazovať na oblohe slnko. Vcelku v pohode, v typickej nedeľnej atmosfére, keď všetci normálni ľudia ešte spia, som osamote došiel až ku kostolu vo Vydrníku, tu odbočil po turistickej značke doprava, po chvíli opustil dedinu (akurát sa začali trúsiť ľudia na rannú omšu) a vyšiel na poľnú cestu, ktorá nabrala smer východ. Tam, kde sa cesta strácala v poli mi orientáciou bola veža kostola v Spišskom Štvrtku, ktorá celý čas trčala nad lánmi svetlozelených klasov obilia. Pri kríži znova odbočka vľavo, prechod cez malé, plytké údolie a za hodinu som už prešľapoval na hlavnej ceste SNV- Poprad v dedinke Jánovce. Tu som opustil turistické trasy a pokračoval po klasickej ceste, najskôr do Spišského Štvrtku a na križovatke odbočkou smerom na Levoču. Prešiel som ponad diaľnicu, chvíľu hore kopcom a na ňom doľava, do obce Dravce. Sadol som do parku, kde sa začali schádzať aj miestni nedeľní chlapi v oblekoch s kravatami, chvíľu sme podebatovali o mojej ceste i knihe, ale keď prišla miestna krásavica a otvorila kostol, znova som osamel, nahodil svoje krosná a nabral smer Levoča. Cestou som minul Dlhé Stráže, ako ich kedysi volali Ľengvarty, vyšiel nad Levoču od západu a o jedenástej som už sedel pri zaslúženom radleri.
V júni som si naplánoval cestu cez Levočské vrchy a pri pozeraní do mapy mi nebolo všetko jedno, lebo po civilizácii tu niet ani stopy a cesta z Levoče do Nižných Ružbách hrozila prechodom cez štyridsať kilometrov územia nikoho. A keďže som nenašiel spriaznenú dušu (či skôr telo), čo by sa so mnou vyspalo kdesi v strede, na Mervovej chyžke, vyriešil som trasu šalamúnsky.
Prvý deň som sa vybral z Levoče cez Úložu do Torysiek. Hneď úvod tejto etapy mi dal zabrať, lebo asfaltka na Mariánsku horu je síce kvalitná, ale stupák je to parádny. Hlboké vydýchanie pred kostolom, na mieste, kde sa každoročne stretávajú tisíce veriacich, krátka debata s mníškami a ďalej cez parkovisko tiahlym stúpaním až na lúky, z ktorých je už len kúsok do Úlože, ale hlavne sú odtiaľ nádherné výhľady na krajinu a do ďaleka. Vcelku v príjemnom počasí, keď sa zatiahnutá obloha menila s modrým nebom a žltým kotúčom slnka, som za hodinu dorazil na Krúžok. A tu sa na orientačnej tabuli objavilo čosi, čo ma nakoplo k podstatne rýchlejším krokom: Torysky, 2, 50 hod. Nahodil som tempo „Wandermaraton Hohe Tauern“ a o ďalšiu hodinu už stepoval na mieste označovanom Hrby. A tu ma čakal ďalší šok, lebo zrazu bolo do Torysiek už len 40 minút. Zvoľnil som krok a v celku v pohode, po ďalšej asfaltke, dorazil do nádherne zabudnutej spišskej dediny, do Torysiek. Ibaže tam som musel potom na autobus do Levoče čakať viac, ako hodinu.
O deň na to sa obloha zatiahla, v noci popršalo a tak som s malou dušičkou, ráno o trištvrte na osem vyrazil z miesta Hrby po žltej značke do srdca Levočských vrchov. A i keď som nečakal žiadnu turistickú idylu, ukázalo sa, že tieto hory sú naozaj rozsiahle, neprebádané, ale súčasne krajinársky neuveriteľne krásne. Ale hlavne dlhé. Veď na mňa čakalo viac, ako tridsať kilometrov šľapačky až do výšky nejakých tisíc sto metrov. Začiatok ma milo prekvapil, lebo sa v miernom stúpaní išlo po kvalitnej asfaltovej lesnej ceste až k pamätníku SNP. Táto, pre mňa hodinová trasa, je určite ideálna na cykloturistiku a je nielen dobre značená, ale má aj kvalitný servis v podobe informačných tabúľ. Od pamätníka ďalej hore v miernom stúpaní po červenej turistickej značke až k Javorine a potom ešte vždy po asfaltke (aj keď už menej kvalitnej) vlastne zvlneným terénom hrebeňa, až na miesto, zvané Václavák. Možno ako pripomienka na časy, keď sa tu preháňali vojská Varšavskej zmluvy. Odtiaľ ďalej rovno, vždy severozápadným smerom, po štrkovej ceste na Malý Václavák, ktorý je ale plochou križovatky ciest podstatne väčší, ako jeho predchodca. A tu sa síce vylepšilo počasie a vykuklo aj slnko, ale začali ťažkosti. Stratila sa červená turistická značka a cesty ďalej boli buď nevýrazné, alebo sa strácali v lese a neviedli nikam. Po hodine blúdenia, keď som pochopil, že už červenú určite nenájdem, vybral som sa po jedinej, ako tak prechodnej lesnej ceste, ktorá ma začala viesť do údolia. Nebudem tu opisovať ďalšie útrapy, hádam len toľko, že som doblúdil do Ihlian až o ďalšie dve hodiny a môj hardvér bol už v značne dezolátnom stave. A tak mi nakoniec pomohol jeden miestny včelár a odviezol ma autom až do Popradu.
Tretiu etapu trasy z Levoče do Starej Ľubovne som začal s tropickým počasím, v malej dedinke údolia rieky Poprad, v Nižných Ružbachoch. S orientáciou som už nemal problémy, lebo túto časť prechodu som zvolil po klasickej štátnej ceste. Minul som zanedbanú Ružbašskú míľavu, čo bola kedysi fungujúcim rekreačným zariadením a za hodinu dorazil do bývalého najmenšieho kráľovského mesta Uhorska, do Hniezdneho. Pekné, typicky stredoveké spišské námestie a s knihou „Jak vipiješ, ta šmakuje“ celkom logicky i návšteva expozície liehovarníctva v miestnom Nestwille (ktoré pôsobí ako americké lunaparky). Koniec trasy do Starej Ľubovne už len po štvorkilometrovej rovine v sprievode bielej čiary na okraji cesty a fičiacich áut z prava.
Fakty z trasy: celková dĺžka: 63 km čas prechodu: 12 hod.
najnižší bod: Stará Ľubovňa (545 mnm) najvyšší bod: Javorina (1160 mnm)
priem. rýchlosť: 5,3 km/hod.
Michal Buza starší