Dedo Mikuláš, familiárne zvaný Miťo má tri svoje zlatíčka: dvojročného labradorského retrievera Luka, osemročného vnuka Lukáša a trinásťročnú susedkinu dcéru Luciu. Cez týždeň majú čo robiť, ale v sobotu ráno sa u deda rozletia dvere a deti zavelia: Ide sa do lesa. Dnes sa mi ale vyložene nechce (poznáte tie lenivé dni) a tak im vravím:
Hovorí sa, že raj ležal medzi dvoma riekami – Eufratom a Tigrisom. A hoci sa to mnohým, i Novovešťanom, nezdá, aj naše mesto sa rozprestiera v podstate medzi dvoma riekami – mohutnejším Hornádom na juhu a malou, lenivou riečkou na severe – Wimbachom. Žeby raj na Slovensku? Spišská Nová Ves, ktorá sa za niekoľko rokov dožije svojho trištvrte tisícročia bola postavená, podobne ako iné mestá tých čias podľa typickej stredovekej šablóny. V strede mesta sa nachádzalo sídlo cirkevnej moci – rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia panna Márie, sídlo svetskej moci – radnica a trhovisko, kde sa obchodovalo. Dookola, v tomto prípade pozdĺžne z východu na západ, viedla obchodná cesta a popri nej sa stavali domy mešťanov, obchodníkov a remeselníkov. Neskôr sa mesto začalo rozrastať, hlavne do šírky a keďže mnohí z Vás centrum mesta dôverne poznáte, rozhodli sme sa dnešnú prechádzku urobiť práve po jeho okraji, sledujúc rieku Hornád.
Začíname pri Fľudri – vodnej kaskáde, akýchsi Niagarských vodopádov nášho mesta. Pamätám sa, ako sme tu v minulosti chodievali na prírodnú sprchu, masáž svalov a šantenie a nepotrebovali sme na to ani všelijaké drahé welness centrá. Navyše, hneď za kaskádou, len zopár desiatok metrov po toku Hornádu bolo veľké prírodné kúpalisko s plážou, kde sme na dekách očumovali dievčatá, hral sa tu volejbal do kolečka a dalo sa aj dobre zaplávať.
Opúšťame Fľuder i spomienky na mladosť, prechádzame okolo záhradiek a garáží, bočíme prudko vpravo a po Jilemnického ulici prichádzame na Wolkerovu a za kotolňou vychádzame hore miernym a krátkym stúpaním na letisko. Je zaujímavé, že už keď vyšliapete len niekoľko desiatok výškových metrov hore, otvoria sa Vám pekné pohľady na mesto, ale hlavne vľavo na sídlisko Západ a na blízko ležiace Smižany. Letisko, ktoré bolo v minulosti príčinou i svedkom „Malej vojny“ dnes slúži najmä letcom, modelárom, psíčkárom, v zime bežkárom a výletníci, chatári i turisti tade prechádzajú na Košiarny briežok.
Z letiska inou cestičkou, trocha smerom na východ prejdeme cez záhradky popri komplexe novovybudovaných garáží späť na sídlisko Mier. Toto socialistické mestečko v meste bolo vybudované v minulosti, aby sa ľuďom umožnilo bývať, na tie časy, v lacných bytoch a pravdou je, že aj keď sa to mnohým neľahko hovorí, toto sídlisko bolo vyprojektované urbanisticky veľmi vydarene, ľudia si tu nepozerali do okien a našlo sa aj mnoho miesta na školy, škôlky, je tu veľa zelene a deti a mládež tu dodnes majú mnoho voľných a bezplatných plôch na hranie a šport (len to treba využívať).
Prešli sme teda chvíľu ešte po Wolkerovej ulici, cez jednu športovo – rekreačnú zónu a po Triede 1. mája sa dostávame späť k mostu, prechádzame cez Hornád, odbočujeme vpravo a popri rieke prichádzame na Banícke námestie. Tento komplex, ktorý má len krátku históriu na nás bohužiaľ pôsobí dojmom neukončenosti, ale keď sa zveľadí, najmä v pasážach voľných plôch, určite si tu nájdu Novovešťania cestu, nielen na prechod na Mier. V tejto časti mesta, okolo rieky je aj komplex športovísk – Zimný a futbalový štadión a keď prejdeme po pravej strane Hornádu po pešej a cykloceste, dostávame sa až ku kúpalisku a Športovej hale.
Ďalej vedie naša prechádzka vonkajšou časťou mesta smerom hore, na juh k staršiemu sídliskovému bratovi Mieru, na sídlisko Tarča. Prechádzame najprv okolo kaplnky, ktorá tu stojí medzi mohutnými bukmi, ako akýsi svätý patrón obyvateľov okolitých činžiakov, potom míňame Topoľovu ulicu, požiarnu zbrojnicu a pri Domove dôchodcov sa púšťame vpravo, k záhradkám, na malú chvíľočku dokonca, dnes prvý krát napojení na modrú turistickú značku, ktorá vedie do Novoveskej Huty. Na chvíľu sa zastavíme v záhradkárskej osade, lebo skorá jar tu vylákala na prvé práce mnoho obyvateľov sídliska, ktorí si tu aktívne odpočinú od „civilizačných vymožeností“. Popri záhradkách a technických službách firmy Brandtner sa nakoniec dostávame do cieľového priestoru nášho mestského výletu, do Madarasparku. Zatiaľ pôsobí opustene, len tu a tam vidno mamičky s kočíkmi, obľúbená cukráreň je ešte zatvorená, ale keď pozeráme z kopčeka pri skalnom monumente na jazierko v zoologickej záhrade i tu už vidno, že jar prevzala svoje žezlo v kolese roka, po hladine pláva vodné vtáctvo a z klietok počuť rev zvierat. Na chvíľu si sadneme na lavičku, nasávame teplé jarné slnko a Luk sa tvári tak spokojne, že aj deti veľmi nefrflú, že dnes sme nešli do lesa, ale na prechádzku, pre mnohých, neznámymi zákutiami Spišskej Novej Vsi.
Michal Buza starší
FOTOGALÉRIA:
