Furt to tak bulo, že ľudze še dzelili na dobrich a planich a na mudrich a glupich. Pravda, ňifto ňe je na sto percenta dobri, bo aj najvekšemu dobračiskovi šedzi na jednim pľecu mali čercik a provokuje a aj plani človek urobi aspoň raz za život dobri skutok (ku prikladu, kedz zomre). A tjež je to tak, že aj najmudrejše dakedi zglupnu (zaľubeni bi mohli o tim napisac roman) a aj gluptaka raz ošveci a odejdze, dajme temu, z parlamentu. Moj ocec bul v totim smere, jak še hvari „ Pišta individuališta“ bo skombinoval v sebe človeka mudreho, aj dobreho. A tak mal ľem malo kamaratoch, bo planim ľudzom še vihinal a s gluptakami ňerečoval. Jednim z jeho kamaratoch bul aj taki ujko, co ku nam hodzil pokurizovac mojej mame a asi še mu ňedarilo, bo vekšinu skončili pri šporheľce a tak še mama od ňeho aj naučila, jak še robja take opečene šulki, co ich volal če vab či čo. A ňemožem napisac, jak še volal, bo som ftedi bul ešči mali hlapčik a tak sebe ľem pametam, že ocec ho volal (kedz dokurizoval) Čurila Plenkovič.
Co tam daval?
mľetu hovedzinku, mľetu ceľecinku, cesnak, mľeti peper, soľ, kuščik sladkej a kuščik ščipľavej papriki, majoranku, falat vivaru z bujonu, cebuľu a oľej
Jak to robil?
Pokurizovac prišol furt s buketu, kvetkovanu kravatľu, fľašku slnčev brjag a visokim spocenim čolom. Mama mu podala šnoptihľu, vismarkal, utrel pot a začal robic. Jak še domaca paňi zohla do spodnej šufladki po mlinek na meso, ta naprazdno polknul, aľe už za hviľečku še ukludňil, bo trebalo krucic s ručku, žebi še hovedzinka aj ceľecinka pomľeli do misečki. Mama medzi tim ošupala a nakrajala na drobno cesnačik, osoľila a a s nožikom rozdžabala na kašu. Prirucila do misečki so zomľetim mesom, dohucila so šickimi koreňinami, co su hore napisane, doľala das deci bujonu a s rukami poradňe premješala.
Otočila še ku kurizantovi, šturila paľec do ustoch a jak v spomalenom filme, oľizovala a krucila s očami, jaku fajnu zmesku še jej podarilo namješac. Jak dala paľec oľizac aj Čurilovi, ta še hlopik zaš začal pocic a aj tote zvišne vlasi za visokim čolom še mu začali krucic, ta vipatral, jak kučerava kefa. Ešči, že moja mama bula zo starej školi, znala, kedi treba pridac a kedi povoľic a tak krasafca zrušila s jednoduhu otazku: „Može bic?“ Čurila prisipal ešči kus ščipľavej papriki, bo to maďarske afrodizijakum, zaš utrel čolo aj ruki do šnoptihľi a začal robic so zmeski take akuratne šulki a aj mama še pridala, ľem jej šulki buli kus vekše. Neda še nič da robic, šak jak bildovana žena sebe z laťinčini pametala „Quot capita, tot sententiae“, co v Novejši medzi koscelom a pametňikom esenpé prekladame: „Každa hlava ma svojo mišľenki“.
No a mojo mišľenki še vracja do kuhiňi, dze še robi zos šulkami daľej. Mama vicahla z kredenca panvicu, naľala do ňej oľej a na šporheľce poradňe rozpaľila. Šak čevabčičo še muši opekac rihlo a poradňe a ešči še muši aj s dvoma vidľičkami cali čas krucic, žebi še dookola, zo šickich stranoch opeklo šumňe do hňeda. Aľe pozor! Zdnuka muši mesko zostac šumne ružove. No a zakľa še domaca paňi krucila kolo šporheľtu a krucila s čevabčičom, ta Čurila Plenkovič nakrajal na drobno cebuľu a vivaľal v mľetej červenej paprike. Popital štopelciger, otvoril slnčev brjag, načapoval do poharoch a bo mama mala v obidvoch rukoch vidľički, ta našpulila gambi a hlopik jej naľal perfše dva deci rovno do ustoch. A pocic še mu začala už aj kravatľa.
Ešči, že vejšol do kuhiňi ocec, ta šedli ku stolu, na taňere še dali šulki (mama tri, Čurila Plenkovič štiri, ocec pejc), prisipala še paprikova cebuľa a nakrajani hľeba.
Ja som sebe najsamperfši mišľel, že Čurila Plenkovič je meno pre dajakeho srandovneho hlopika. Jak som aľe prečital, že to bul v ruskich bilinoch „neohrozený, naporaziteľný a statočný bohatier“ (spolu s Iljom Muromcom a Iljom Volžaninom), ta až vtedi som pohopil, jaka mušela bic statočna a odvažna moja mama, kedz mu sem tam otvorila, bo še zadal, že prišol ku nam varic. A aj še potverdzilo, že moj ocec bul ňeľem že dobračisko, aľe ešči aj mudri. Šak Čurila Plenkovič odrobil za ňeho, jak še hvari „milostnú predohru“.
Bo jak hvari klasik: JEDNE HLOPI ŠE IDU ZABIC
ŽE MOŽU STREĽAC GOLI
A DAFTERIM STAČI
PORADŇE HRAC V POLI
Michal Buza st.
