„Tempora mutantur et nos mutamur in illís“. Náš profesor latinčiny na esvéeške vždy začínal hodinu nejakým príslovím, čo povedali múdri ľudia, ešte niekedy pre dveticíc rokmi, trochu južnejšie od nás, kdesi v bufete senátu Rímskej ríše. A preklad bol za domácu úlohu. Dnes si to môže každý nájsť na internete, my sme to vtedy mali trocha ťažšie. Ale práve preto zaujímavejšie.
Nuž, táto sentencia mi prišla na rozum, keď som sedel v kinosále na Mieri a tá zívala prázdnotou (hoc dávali výbornú severskú kinematografiu), zatiaľ čo v divadle je furt plno (a lístky na niektoré predstavenia si treba objednávať dlho dopredu).
Je to jedno z mála víťazstiev umenia nad technikou dvadsiateho prvého storočia. Lebo film si stiahnete do domáceho kina, divadlo nie. A tak sa musíte odlepiť od sedačky a čipsov, nahodiť na seba primerane slušné oblečenie, prejsť parkom a vstúpiť, aby ste MOHLI BYŤ PRI TOM (A JERRY).
31. 1. 2018 STOROČIE PODĽA MÁRIE SPIŠSKÉ DIVADLO
V Jendrichovosti je krása.
Divadlo jedného herca má jednu obrovskú výhodu a jednu obrovskú nevýhodu. So spoločným menovateľom. Na jednej strane si herec sám určuje i vyžerie svoj úspech, či prepadák, na strane druhej je na javisku opustený, ako kôl v plote a oproti sebe má presilu divákov, ktorých musí dostať na svoju stranu (aby mu pomohli s tým plotom). A to sa podarilo. Veď väčšina osadenstva v hľadisku sa hneď od začiatku cítila na „dvoriku“ dvadsiateho storočia, ktorý je nám, všetkým tak dobre známy, ako doma. Udalosti, ktoré prežila a opísala „jeho babka“ boli spracované s úspornou, ale trefnou dramaturgiou, tam kde bolo treba rozvláčnejšie, tam kde bolo treba ubrať, s výbornou (aj textovou) skratkou. A navyše, na rozdiel od dejepisu, aj pravdivo. Vďaka, pani Repková. Zvyšok ostal na tých dvoch. Režiséra, pána Palika podozrievam z marketingového ťahu, keď sa nechal počuť, že Janko J. nie je profesionálnym hercom, lebo udržať diváka hodinu prítomného na „doskách, ktoré znamenali 20.- te storočie“- nie len klobúk dole. Obzvlášť ak sa scéna nemení, rekvizít je málo a kulisou stôl a stolička. A obrázky typickej jednoduchej vidieckej ženy, zavesené na horizonte, kdesi na pokosených svahoch v okolí Starej Ľubovne. Takže ten druhý, Ján Jendrichovský je buď: a/ neuveriteľný talent, b/ rola mu sadla „jak ric na budar“, alebo c/ mal dobrého režiséra. (c je správne). A ešte čosi potiahlo toto predstavenie hore. Chlapík, ktorý na úvod prišiel, vytiahol z púzdra harmoniku a tá mu potom „prisrástla k telu“ a divákom k srdcu. Lebo hudba a spev nakoniec preložili i všetky severospišské slová, zablúdené zo Zamaguria cez Dunajec do podzemia Spišského divadla.
PS: Hvala bohu, že babča Repkova nošila pod šurcom kidľu, ňe mobil.
Najbližšie predstavenie: 14. 3. 2018 o 19, 00 hod.
14. 2. 2018 NORWAY. TODAY SPIŠSKÉ DIVADLO
Samovražedný kvartet
V druhom predstavení, čo som videl v undergrounde Spišského divadla pribudli: a/ herci (o jednu teenegerku, čo sa chcela silou mocou zabiť), b/ texty (ktoré boli podstatne komplikovanješie, ako jednoduchý jazyk pani Repkovej) a po c/ problémy s dramaturgiou i réžiou (preto ten kvartet). Lebo práve dramaturgia, hoc ju na javisku nevidno, je „Deux ex machina“ inscenácie. Vynikajúci filozofujúci text autora Igora Bauersima bolo totiž potrebné značne preriediť, aby ho bol divák schopný nie len registrovať, absorbovať, ale aj pochopiť. A cez réžijnú prácu tak malo byť „viac dívania sa, menej hovorenia“. Už aj preto lebo sme boli v divadle, nie počúvadle. Na, s kumštom postavenej scéne vidíme torzo detského ihriska s preliezačkou a tušíme hlboký útes (inak prekrásnych) Nórskych fjordov. Šokujúci začiatok samovražednej virtuality vo dvojici umocňuje neustále prítomná spoločnosť mobilných telefónov (hovorov, esemesiek, fotografií, selfíčiek, videoskevncií, atď.) a pre divákov i zaujímavých názorov mladých ľudí na „život“. Javiskový dej sa potom cez stretnutie a cestu do studenej severskej krajiny vyvíja presne podľa zákonov dramatiky. Polárna žiara, zamilovanie i milovanie prináša kataraziu a keď je už divák posadený na odraz aurory borealis v očiach i duši hlavných hrdinov a mobily by mali zmiznúť v ruksaku a mali by ostať len oni dvaja, na okraji útesu, na hranici medzi virtualitou života a realitou smrti a… a… a… a mal by prísť ten „boh zo stroja“, nastáva akési nové objavovanie sveta, nové odkazy do minulosti, stráca sa temporytmus a záverečný bozk prichádza neskoro. Veľmi neskoro.
PS: Tak toto by pani Repková nepochopila. Aj keby jej dali mobil.
Najbližšie predstavenie: 28. 3. 2018 o 19, 00 hod.
18. 2. 2018 NENÁVIDÍM DIVADLO KONTRA
Slzy na smiešnom zrkadle
Neviem, či som sa niekedy doteraz stretol s Marekom Koterskim, ale ak nie, tak sa on určite stretol som mou. Lebo hneď od začiatku predstavenia tejto monodrámy som mal dojem, že sa pozerám do zrkadla a vidím tam sám seba a aj svoju vlastnú tragikomedialitu, ktorú skrývam za štyri steny svojej garsónky, uprostred mesta. A tak som sa cez jedno bravúrne herecké vystúpenie bavil vlastne sám na sebe a díky, Peťo (Čižmár), že sme spolu prežili hodinu, na ktorú si budem spomínať, keď si budem osemkrát miešať svoj obľúbený čaj nepal gold. Čo mi najviac utkvelo v pamäti? Nuž jednoducho povedané divadlo. Divadlo, ako syntetické umenie. Prostá, ale veľmi dobre premyslená scéna. Vľavo kvet, ktorý treba pravidelne ostriekať, v strede gauč s večne prekladanými vankúšmi, vpravo chladnička, ktorá ukrýva sladké pokušenie. A v hraniciach tohto dynamického stereotypu herec, ktorému sú rekvizity pomocníkom, gestikuluje, využíva mimiku a navyše perfektne pracuje s hlasom, tichom i pauzou. A práve z týchto fenoménov trčí do hľadiska (predpokladám) režisérska taktovka Klaudyny Rozhin. Lebo cez otravný budík, manželkine papagáje, príklepovú zubnú vŕtačku, padajúci dekel vo vlaku na záchode a milión ďalších malých nenávistí sa hlavný hrdina nakoniec prekope až do útrob Slovákov a do vnútrobordelu Slovenska. Aby si z hrôzou uvedomil, že ďalší obyčajný otravný deň končí, že príde bezsenná noc, že nepomôžu cigarety, ani alkohol, ale hlavne, že sa na tomto príbehu budú cez koktail sĺz a smiechu baviť ešte tisíce divákov, lebo každý má doma svoje krivé zrkadlo, svoju utajenú samotu a v špajzi dobre ukrytých aspoň dvadsať deka nenávisti.
PS: Ale ani to zrkadlo nepovie, či samota produkuje nenávisť, alebo naopak.
Najbližšie predstavenie:
Michal Buza st.
