Keď niekedy pred desiatimi rokmi náš nový ekonomicko- spoločenský systém „úspešne“ zlikvidoval Banícku školu na rohu námestia, odišli študenti i profesori, z chodieb sa vyparila atmosféra výchovno- vzdelávacieho procesu a do budovy sa nasťahovali všelijakí obchodníci. A niektorí Novovešťania si v hlavách vymenili systém hodnôt, kde nie je dôležité vedieť, ale mať.
Len jeden človek tam ostal. Pravda, pozerá do dvora z podstavca a myslím si, že rovnako, ako my, nechápe a ak by mohol, tak odíde tiež. Ibaže socha má oproti nám jednu nevýhodu. Sama sa nepohne ani o krok.
ĽUDOVÍT TRANGOUS. Tento Novovešťan, ktorý sa narodil v roku 1786 mal pozoruhodný, no pohnutý život. Vo vojne mu granát odtrhol ruku, ale chlapa to nezložilo a po návrate na Spiš založil spolu s obchodníkom Danielom Príhradným spoločnosť, ktorá sa venovala hutníctvu železa. Výrobky, ktoré opúšťali fabriku s taviacimi pecami, skujňovaním, hámrami a valcovňami železa sa úspešne predávali až v ďalekej Viedne. V opozícii s víťazným profesným ťažením bol jeho súkromný život. S manželkou Magdou mali spolu 11 detí, ani jedno z nich sa nedožilo ôsmych rokov. To zrejme spôsobilo, že sa v čase cholery na Spiši začal intenzívne cez charitu venovať chorým, najmä deťom a pri tejto činnosti i v roku 1855 zomrel.
O faktoch jeho dobročinnej práce svedčí i skutočnosť, že podporoval štúdiá detí z chudobných rodín a do školstva investoval viac, ako 30. 000 forintov. Vďační študenti mu 50 rokov po smrti odhalili bustu na nádvorí, dnes už bývalej baníckej školy.
A tak tam tento ctihodný občan z histórie nášho mesta pozerá do dvora, akosi zabudnutý v lone medzi dvoma štíhlymi tujami. Lebo socha sa sama nepohne ani o krok.
Hádam už dozrel čas, aby sme ju vyniesli na námestie, lebo kultúrnosť obyvateľov mesta sa prejavuje, okrem iného i v tom, že si vieme uctiť pamiatku jeho slávnych rodákov. Napríklad Ľudovíta Trangousa, ktorý tu aktívne pôsobil na prelome 18.- teho a 19.- teho storočia.
Keď sa už musím hanbiť za nekultúrny stav nášho Kultúrneho domu, rád by som bol pri tom, keď sa Ľudovít Trangous bude na mňa pozerať niekde na dôstojnom mieste najkrajšieho námestia Slovenska. A myslím si, že aj jemu to tam viac pristane.
Ľutujem, veľmi ľutujem, že som nebol pri tom, keď na zadnom nádvorí v Dome služieb vzniklo to fantastické grafiti štyroch obrazov, ktorých umelecká úroveň vysoko prekračuje moje predstavy o tom, čo sa dá za pomoci sprejov vytvoriť. A keďže som nemal so sebou svoj povestný tyrolský klobúk a nemal som čo sňať z hlavy, tak som sa dal na počesť autora ostrihať. Skoro dohola. Lebo tento fortieľ si zaslúži uznanie, obdiv a úctu. A škoda, že sa celá stena nedá preniesť von, na ulicu. Myslím si, že ľudia by si tu vykrútili krky.
Michal Buza st.
