Navštívila ma neter z Košíc. Aj so svojimi 2 malými deťmi. Strávila s nami niekoľko krásnych dní. V jeden z nich sa rozhodla, že navštívia našu Zoologickú záhradu. Fajn nápad, povedal som im, vypravil ich na cestu a potom som už iba čakal, s akými pocitmi sa vrátia. Moja neter si nedáva pred ústa servítky a tak viem, čo si naozaj myslí. Mal som trochu obavy, veď v Košiciach majú väčšiu ZOO a často som od nej počúval vety typu: “Máte to a to pekné, ale u nás je to väčšie a ešte krajšie.”
Vrátili sa domov po 5 hodinách, deti od únavy prešľapovali z nohy na nohu ako plameniaky, ale oči mali vypúlené ako surikaty. Sesternica už medzi dverami spustila ako papagáj, hoci videla, že oddychujem ako tiger v tieni. “To bola paráda, super, bomba” vypustila na mňa s kadenciu ako naštvaná morka. Nehol som ani brvou ako krokodíl, a čakal na ďalšie lichôtky, ako kačka na kus žemle. Prišli. Neter pobehovala po byte ako mandril v klietke, prekračjúc deti, ako malé kozľatá. Nerušil som ju. Len som sa občas poškrabal po hlave ako orangután a čakal, či po chvíli nezmení náladu ako chameleón farbu. Nestalo sa. “Máte najkrajšiu ZOO na Slovensku!” opakovala a ja som cítil, akoby sa mi pod teplákami roztváral pýchou páví chvost. Hral som formu a so zívnutím kráľa zvierat som len zamrmlal: “To už dávno viem.”
-leb-
