SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Keď ste si tohto roku pripíjali pod stánkami „Na zdravie“, dúfam, že jeden sa ušiel aj Bélovi štvrtému. Lebo vďaka tomuto panovníkovi spred takých osemsto rokov, ktorý udelil osídlencom zo Saska okrem iných privilégií i PRÁVO TRHU, si dnes môžeme v polovici júla užívať aj my.
Toto je príbeh dvoch mužov a jednej ženy, ktorí sa niekedy v polovici júla 1974 stretli o desiatej večer vo vinárni Zbrojnoš, aby tam minuli peniaze, čo cez deň zarobili na Spišskom trhu.
Predstavme si ich.
Dámy majú prednosť, začnime teda s Alžbetou B.
Betka chodila na drevarinu, ktorá bola v podstate najstaršou strednou školou na Slovensku, mala presne ten neuveriteľný vek, keď sa dievča mení na ženu, perfektnú postavu a tak sme ju nenápadne posunuli vtedajším „propagačným pracovníkom“ z Odevných závodov v Trenčíne a tí ju (okrem iného) naučili chodiť vo vysokých opätkoch a krátkych priliehavých šatôčkach po predvádzacom móle v Športovej hale. Lebo súčasťou Spišského trhu boli kedysi aj tak zvané „výstavaky“ a slovenské podniky a závody tu prezentovali svoje produkty. A nielen tu. Výstavné priestory, kde sme si pred trhmi každý rok zarábali peniažky pomocnými prácami (tapetovanie, maľovanie, či stavanie kójí) boli i na Zimnom štadióne, ba aj v triedach základných škôl, aby cez prázdniny nezívali prázdnotou. Sedeli sme na tribúne v Športovej hale, zízali na nekonečne dlhé nohy a snívali o tom, že Betka nespyšnie a aj na budúci rok sa vráti do školských lavíc v našom meste. A nielen, že sa vrátila. Ešte v ten istý rok sme boli u nej, v Trnave na futbale a hodoch, popíjali burčiak, mastili sa husacinou a pozerali s vyjavenými očami, ako Spartak Trnava porazil v lige majstrov legendárny Ajax Amsterdam a čuduj sa svete so slovenskými futbalistami (lebo aj za čias Adamca bol futbal ešte prevažne o športe, nie o peniazoch, však Jožko?).
Našim druhým hrdinom je Jiří L. z Moravy. Na Slovensku by sme mu jednoducho hovorili Ďuro, ale na farebných štítoch potulných karavánov svietil do atmosféry trhového virvaru fantastický nápis – Džordžo – krotiteľ plazov a exotickej zvere. Okolo obeda, keď sa prebral z plazmatických spomienok predchádzajúceho dňa, navliekol na seba kostým anglického kolonizátora v Indii, zapol lacný zosilovač Tesla Pardubice a chrapľavým hlasom vydesil okoloidúce rodinky: „Kto je postrachem džungle a tamních domorodcú? Krajka tigrovitá. Tento jihoafrický velhad, jenž se plazí vlhkou džunglí Amazonie a měří od hlavy po vocas sedm mětrú třicet a od ocasu po hlavu pak dalších sedm metrú, spolu tedy neco více než patnást metrú, dokáže jediným stiskem svých svalú, (dramatická pauza na polapanie dychu) zaškrtit menší ženu, nebo pozřít díte.“ Niektoré mladé mamičky začali narýchlo vyhliadať svoje deti, ktoré sa im medzičasom stratili na trhu, ale o chvíľu zas na ne zabudli, keď videli ako sa v guľatej železnej klietke rútia oproti sebe s burácajúcim hrmotom dva motocykle a na nich šialenci v plechovej prilbe a takých smiešnych okuliaroch.
A to nebolo všetko. Za korunu ste mohli pre svoju frajerku vystreliť papierovú ružu, čo stála 50 halierov, previesť sa po strašidelnom dome, kde vám cez ksicht prešla špinavá mokrá handra, s lízankou sa kývať na vŕzgajúcej hojdačke, túliť sa k pištiacim dievčatám na húsenkovej dráhe, nechať si od papagája vytiahnuť kartu osudu, alebo kúpiť tajnej láske medovníkové srdce s nápisom „Navždy tvoj“.
Lebo atrakcie, kde išlo o život, alebo, kde svalovec v pruhovanom námorníckom tričku ohýbal železné tyče a sporo odeté ženštiny lákali do narýchlo postavených šiatrov, kde sa nemožné stávalo skutočnosťou, kde neplatili žiadne zákony z tohto sveta, kde jednoducho vyhrával duch nad hmotou a viera bola povýšená nad rozum, boli, sú a budú vždy najväčšou atrakciou Spišského trhu.
Tretiu postavičku nášho príbehu nájdeme na konci námestia, na kockách medzi bývalou baníckou školou a poštou. Gejza K. sedel na prednej kapote svojho Mercedesu, ktorý, len tak mimochodom žral v tom čase asi osemnásť litrov na sto kilometrov, brúsil na husličkách neuveriteľné hitovky a ponad vôňu pečených klobás a cukrovej vaty sa v opare začínajúcej júlovej noci niesli melódie „Nečakaj ma už nikdy, Lístoček z brezy a keď prišla Alžbeta a profimanekýnky z Odevných závodov, zanôtil aj „Neďaleko od Trenčína“. A aby starším pánom nebolo ľúto, tak pridal nenápadne a s hodnou dávkou čardášoviny aj „Blueberyhill“. Usmieval sa popod spotené fúzy, miesto registračnej pokladnice mal pred sebou položený starý, zamastený klobúk a vôbec si nerobil starosti, či niekde na blízku nešmejdí daňová kobra, lebo v tom čase nikto nesledoval, či je náš dlh pod tri percenta. Asi preto, lebo krajiny hospodárili tak, ako im ich rozpočty dovolili. Naj prebačja, ale to bolo v časoch, keď sme si museli naj prv zarobiť a teda aj našetriť, a až potom sme si mohli niečo kúpiť. Dnes všetci žijú na dlh a neuveriteľne sa čudujú, že požičané treba aj vrátiť.
Keď potom utíchla vrava na Letnej i Zimnej ulici, zatvorili sa brány na Športovej hale a Zimnom štadióne, stánkari zatiahli plachty nad svojimi obchodíkmi a bufetári vyprevadili posledných opilcov, starý pán Milec zobral do ruky kľúče, pozrel na hodinky (22.00), nahodil profesionálny úsmev typu Dubček, vracajúci sa v šesťdesiatom ôsmom z Moskvy a odomkol staré, ručne kované mrežované dvere na vinárni Zbrojnoš, ktorá len tak mimochodom bola v tých časoch na poschodí, vpravo od Levočskej brány. A práve tu, sa náhodou, akoby riadením osudu stretli pri jednom stole naši traja hrdinovia. Beáta, ktorú od promenádovania sa po móle boleli nohy až v zadku, Džordž, ktorý od celodenného vykrikovania do mikrofónu chraptel, Gejza, ktorý mal od fidlikania pri stoloch obľúbenú diagnózu tenisový lakeť, a my všetci ostatní, lebo Spišský trh nápadne pripomínal goralskú svadbu mojej sesternice v Havke, ktorá trvala tri dni a keď sme sa vrátili domov, od tancovačky sme si necítili nohy, hlasy sme mali, ako plechový hrniec, ruky sme mátožne ťahali popri tele a skoro nič si nepamätali.
Takže, „Na zdravie, Bélo štvrtý. O rok znova na Spišskom trhu.
MICHAL BUZA STARŠÍ
