V našej i vašej obľúbenej rubrike sme spolu so Spišiakmi, ktorí nabrali odvahu a skúsili sa presadiť v zahraničí, navštívili všakovaké destinácie. Pozreli sme sa do Dánska, Japonska, susedného Česka, navštívili sme i ďaleké nórske fjordy. Tento príbeh nás zavedie do krajiny, kde žije a pracuje hádam najviac Slovákov – do Veľkej Británie.
Púť jednej slovenskej manželskej dvojice začína tradične slovensky. Paľo Milčák a Mirka, v tom čase ešte Hennelová, sa nemali v Spišskej Novej Vsi až tak zle. Paľo, ktorému všetci známi nepovedia inak ako „Nino“, mal šikovné ručičky a už onedlho si v meste i okolí vybudoval povesť človeka, ktorý opravil na aute snáď všetko okrem vodiča. Navyše mal obrovskú záľubu v motorkách, bol aktívnym členom spišskonovoveského motorkárskeho klubu „Šľepí jazdci“, jeho motorky boli vždy malým technickým i dizajnérskym skvostom. „Pracoval som ako otrok od rána do večera, raz v jednej, potom v inej garáži, u rôznych „tiežpodnikateľov“, ruky stále od oleja a výsledok? Ledva som si zarobil na živobytie. Som človek, ktorý mal a stále má vízie a sny a uvedomil som si, že bez peňazí sa nikam nepohnem. A tak som sa rozhodol v roku 2004, že odídem do Anglicka.“ Jeho terajšia manželka Mirka mala iné pohnútky. „V Spišskej som robila účtovníčku a celkom sa mi darilo. Chcela som však vidieť inú krajinu, vždy som snívala pozrieť sa niekom von. No a najpodstatnejším bolo naučiť sa jazyk“ dodáva Mirka. Začiatky bývajú všade ťažké a inak tomu nebolo ani v prípade manželov Milčákových. „Najväčším prúserom bola angličtina. Ja som vedela anglicky minimum, Nino s ktorým som sa mimochodom zoznámila až v Londýne, tiež jazykovo neexceloval a tak to bolo ozaj spočiatku „o hubu“. Brali sme prácu aká prišla, umývali sme riady, upratovali kancelárie, bol to taký klasický boj o prežitie.“ Mesiace ubiehali, angličtina sa na mladý pár začala pomaly lepiť a v ruke s tým začali prichádzať aj lepšie pracovné ponuky. Paľo získal job v chladiarenskej firme, no jeho srdce stále bažilo po vôni spáleného benzínu. Sen sa mu splnil, keď začal pracovať ako sprayer diskov značkových áut. „To bola paráda. Práca síce náročná, ale keby ste videli tie skvosty, ktoré vychádzali z našej fabriky. Kolesá Bentley, Aston Martinov, Ferrari, Mercedesov, BMW – čiek, to boli jednoducho lahôdky“, nezaprel v sebe motoristického fajnšmekra. A jeho šikovnosť a znalosť ho doviedla ešte vyššie. Dnes je už supervisorom v jednom servise, v ktorom opäť dávajú dokopy rozbité londýnske taxíky. I Mirkin príbeh nabral konjunktúrny smer. Po klasických au – pair začiatkoch nasledovala ročná anabáza v kaviarni, no neskôr sa opäť vrátila k deťom. „Práca s deťmi ma napĺňa. Vyštudovala som tu školu, ktorá ma oprávňuje vychovávať deti. S Ninom sme sa vzali, narodil sa nám náš skvost – Max, ktorý poctivo piluje aj slovenčinu, veď je predsa Slováčik. Ja som v súčasnosti v Londýne šťastná,“ konštatuje Mirka. A čo by na Slovensko z Anglicka manželia „dotiahli“? „Určite slušnú životnú úroveň. Tu ak človek maká, tak sa to odrazí na jeho živote. Na Slovensku je to o korupcii, obrovskom protekcionizme. Mali by ste vidieť slušnosť a kvalitu jednania na úradoch. Celkovo je ten prístup k človeku trošku odlišný“, vykresľuje Mirka. No sú veci, na ktoré hlavne pri spomienkach na svoju Spišskú Novú Ves nedajú dopustiť. „Určite je to naša krásna príroda, chýba nám rodina, naši novoveskí priatelia. Vždy sa teším na návrat domov, škoda, že je tak málo času. Všetkých jednoducho nestíham. A tak rád by som sa s mnohými povozil len tak po Spiši na motorke, či zahral s priateľmi svoj obľúbený stolný tenis. To všetko tu absentuje, no odchod na ostrovy neľutujem. Návrat za tiaľ neplánujeme, snáď ak sa na Slovensku veľa vecí pohne pozitívne dopredu. No momentálne sa tak nedeje a tak ostávame v Británii,“ ukončil anglický príbeh manželov, ktorí v ďalekom Londýne zanechávajú v meste na Temži svoju maličkú spišskonovoveskú stopu, Paľo Milčák.
Oliver Buza
