Muž s ostrými črtami a častým potmehúdskym úsmevom na tvári. Ten nestráca ani na dôchodku, dokonca ani v boji so zákernou chorobou. Rozhovor začína spomienkou na svojho otca, Smižančana, ktorý pochádzal z 15 detí. Ten po skončení 1. Svetovej vojny prežil 4 roky v ruskom zajatí. „Vedel, čo to je komunizmus, zažil ho priamo v Rusku. Tento dedičný hriech sa potom vliekol so mnou po celú kariéru. Nekamarátil som sa s vtedajším režimom, alebo režim sa nekamarátil so mnou. Dlhé roky som nemohol robiť vedúcu funkciu. Bol som jednoducho nepohodlný režimu.“
Jozef bol za mladi futbalistom. V roku 1957 sa stal dokonca najlepším obrancom východoslovenského kraja. Cez futbal sa dostal k práci v Železorudných baniach v Spišskej Novej Vsi. Tam sa zoznámil so svojou manželkou Katarínou. A práve ich vzťah podrobila skúške svojvôľa komunizmu. Po svadbe musela manželka z práce odísť. „Komunisti vymysleli, že v jednom podniku nesmú robiť manželia. Tam sme sa zoznámili, tam sme sa vzali a tam sme sa aj museli, našťastie len pracovne, rozísť,“ spomína na ťažké chvíle.
I napriek príkoriam neohol chrbticu, nenechal si pošpiniť čistý štít. Väčšinu života prežil v zriadení, ktoré považoval za nedemokratické. O to viac radosti zažil v dňoch Nežnej revolúcie. V novembri 1989 sa bez váhania zapojil do víru udalostí. Celkom logicky sa, aspoň na krátko, vydal na dráhu politika. „Vo februári, v roku 1990 ma v prvých riadnych voľbách zvolili za poslanca Slovenskej Národnej rady (SNR). Ako poslanec som sa dostal do výboru pre ochranu životného prostredia. Už vtedy sme cítili, že baníctvo speje k zániku. Šlo o stratovú výrobu dotovanú štátom. V Slovenskej Národnej Rade som sa snažil presvedčiť, aby sa bane nezatvorili okamžite, ale postupne a banská výroba bola nahradená inou. Hrozilo, že 16 000 ľudí zostane bez práce. Nastúpil režim, ktorý bane zlikvidoval z večera do rána. Bola to obrovská rana pre toto odvetvie,“ vysvetľuje porevolučné roky a ich vplyv na región, ktorý má tak rád. Uvítal, že pri tom nemusel asistovať, veď mu bane dávali obživu. V roku 1992 odišiel do dôchodku.
Aj za krátky čas poslancovania sa ukázal ako správny patriot. Pomáhal vzniknúť Hotelovej akadémii, Obchodnej akadémii, či umeleckej škole s rozšírenou estetickou výchovou. Pred chamtivosťou privatizérov sa však nedali zachrániť Nový domov, Tatrasvit, Mliekáreň, ani ďalšie podniky. Aspoň časť majetku pomáhal aj Jozef Hübel zachrániť pre mesto Spišská Nová Ves. „Hotely Metropol, Preveza, či Šport postavili občania. Do platnosti prišiel zákon o malej privatizácii, privatizovali sa malé podniky, kde patrili hotely, práčovne, čistiarne, priemyselný podnik, Okresný stavebný podnik a pod. Keď chceli chod mesta financovať a rozvíjať, považoval za rozumné, aby boli niektoré majetky vyradené z privatizácie. Inak by mesto nemalo z čoho žiť.“
Jozef sa neskôr stal aj mestským poslancom a členom mestskej rady. „Dostával som za to 600 korún, teda dnešných 20 eur. Keď počúvam, že dnes niekto zoberie státisícové odmeny, vlasy mi dupkom vstávajú. Títo ľudia idú do politiky zo zištných dôvodov a v prospech seba. My sme boli možno naivní, ale vtedy sme to vnímali ako povinnosť. Žijem tu, tomu mestu musím niečo odovzdať,“ hovorí naturalizovaný a na rozdiel od iných Novovešťanov, sa nepustil do privatizácie.
Novovešťan Jozef je dnes na dôchodku a je onkologickým pacientom. „Mám dve maturity, vysokú školu ekonomickú, za sebou plne odpracovaných 42 rokov, z toho 35 rokov v rudnom baníctve a môj dôchodok za toto všetko je 421 eur. Taký plat som mal pred rokmi ako poslanec SNR a s takým platom som odišiel aj do penzie.“ Podobne dopadli všetci moji rovesníci.
Jozefa Hübela po revolúcii trápi najviac to, že sa k majetkom dostali neschopní ľudia, ktorí ho rozkradli. „V 89-tom sme boli všetci jednotní, láskaví a na námestiach sme štrngali kľúčmi, ale politici rozoštvali túto spoločnosť. Neviem sa s tým zmieriť. Nikdy neuznám tézu typu – vyhrali sme, zvyknite si – ktorá vypovedá o totalitnom prístupe k riadeniu spoločnosti. Aj keď som prežil nátlak a išli sme s kožou na trh, nikdy som na nikoho nezanevrel, napriek rozdielnym názorom,“ uzavrel náš rozhovor skromný Jozef Hübel.
-sim-
FOTOGALÉRIA:
