Spišská Nová Ves- Dedinky- Hrabušice- Levoča
24.- tého mája som sa opäť navliekol do turistického, na plecia vyložil svoje „pašerácke krosná“ a o ôsmej podupával pred radnicou v našom meste. Úvod nezačal najlepšie, lebo zo sľúbenej zostavy, ktorá sa mala so mnou vydať na cestu, prišla nakoniec len Mirka z rádia Regina a tak sme sa, ako duo starnúceho realistu a mladej idealistky, vydali na cestu do Smižian. Prešli sme klasikou cez rampy a našou prvou zastávkou bola Obecná knižnica v najväčšej slovenskej obci. Po príjemnej hodinke, v spoločnosti Smižianskych žien sme nabrali smer Spišský Štvrtok a pri Arnutovciach odbočili vľavo, do Spišských Tomášoviec. Pre vodičov sme asi vyzerali, ako komická dvojica, ja s batohom na pleciach, Mirka s mikrofónom v ruke. Lebo ma cestou spovedala, čo to vlastne, na cestách po Spiši, vystrájam. Len čo sme začali za dedinou stúpať k lúkam pri Tomašovskom výhľade, blížili sa k nám, od západu, tmavé mračná, oblohou sa prevaľovali blesky a aj hrmelo, čo potom v relácii ocenia najmä poslucháči Rádia Regina. Prvý nápor búrky sme prečkali, spolu s niekoľkými ďalšími turistami pod prístreškom a keď sa zdalo, že pršať prestáva, vybrali sme sa na Tomašák. Tu sa moja rozhlasová a turistická partnerka so mnou rozlúčila a ja som išiel (v dobrej viere, že najhoršie je za mnou) ďalej.
Akoby povedal môj syn: „Blahoslavení, ktorí uverili, hoci nepochopili.“ V doline Bieleho potoka sa ku mne pripojili viacerí spolupútnici: blykáčik, hromotĺk, dážďovec a lejak. A v ich spoločnosti som potom kráčal hodinu a pol až na Klauzy, kde som už bol taký mokrý, že keby som skočil do vodnej nádrže, mokrejší by som už byť nemohol. Cesta to bola strastiplná, lebo sa celý čas na kameňoch a koreňoch stromov, ba dokonca aj na lávkach, šmýkalo a aj pracovníci NP Slovenský raj sa pripojili k dobrodružstvu, lebo jeden mostík cez Biely potok bol, pre istotu, demontovaný.
O tom, že májové počasie je nevyspytateľné som sa presvedčil po chvíľke oddychu pod strieškou na priehradnom múre, lebo obloha sa začala rozsvetľovať, prestalo liať, potom aj pršať a keď som šliapal Tomašovskou Belou, v serpentínach, hore, ku Hýľu, začalo cez bučiny presvitať slnko. A ja som začal pomaly vyschýnať. Ale naozaj len pomaly. Ešte som skontroloval, či prežil mobil, ale hlavne fotoaparát a o hodinu som sa vyštveral na planinu Geravy, kde sa na lúke popásali kone, akoby tu ani nepršalo.
Na záver môjho putovania prvého dňa som zostúpil do Dediniek, sadol v potravinokrčme k pivu a pustil sa do debaty s miestnymi chlapmi, lebo jeden z nich ma oslovil tak ľudsky, až mi srdce zapišťalo: „Ty ši mi dajaka povedoma kňura“. A keď sa do toho usmiala aj mladá krčmárka, bolo mi jasné, že som doma a deň číslo jedna sa dobre skončil
Druhý deň ráno sa obloha tvárila, že bude pokračovať príbeh včerajšieho dňa, akurát, že mi bolo jasné, že liať už nebude, lebo sa ochladilo a aj mraky sa skučeraveli, hoc nezosvetleli. Okolo futbalového štadióna na Dedinkách som vstúpil do lesa a hore a dole kopcom zostúpil k Stratenskej píle. Zahúkal jeden z troch vlakov, čo tu na trati Margecany- Červená skala, cez deň prefrčia a vošiel som do malebnej dediny Hnileckej doliny, do Stratenej. Pred tunelom pri hlavnej ceste som odbočil do prava, prešiel cez romantický Stratenský kaňon, znova ma to vypľulo na hlavnú cestu a okolo Srnčích skál som sa dostal až na rázceste Krivian. Asfaltka ma sprevádzala i naďalej, smerom na sever, po najromantickejšej autotrase, čo vedie cez Slovenský raj, smerom na Kopanec. A Kopanec ma znova nesklamal. Nielen, že je krajinárky krásny, ale práve tu zakvitli i koberce toho najkrajšieho kvetu Slovenského raja- žltohlava európskeho.
Chvíľa oddychu v sedle, spomienka, ako som tu jednoducho synovi vysvetlil, čo je to rozvodie a ďalej, už po turistickej značke, dole na stranu Hornádu, cez bukové lesy, k vodnej nádrži Blajzloch. A aj tu ma čakalo prekvapenie v podobe ženícha a nevesty, čo sa prišli fotiť, asi do svadobného albumu. Nevestička si vysoko dvíhala svoje biele šaty, aby sa jej „ňezagabali“ a ženích sa usmieval, lebo nevedel, čo ho čaká. Popri čistej vode Veľkej bielej vody som nakoniec dorazil až na Pílu a po krátkom oddychu ukončil doobedňajšie putovanie v reštaurácii Rumanka na Podlesku. Zvítanie s čašníčkou, s ktorou som v zime varil babajagaté, malé občerstvenie a už v celku príjemnom tempe som trasu druhého dňa dorazil v Hrabušiciach na námestí, celkom zákonite v krčme. I kvôli pivu, ale najmä preto, lebo ak chcete spoznať atmosféru dediny (a na obecnom úrade s vami jednoducho nepočítajú), to je to najvhodnejšie miesto. A opäť som sa nemýlil. Krčmárka mi načapovala „šercom vihodňara“, pustila sa do obeda, čo jej doniesla dcéra zo školskej jedálne a chlapík od vedľajšieho stola zabručal: „Mišku, to ši ti?“ A tak sa aj druhý deň môjho putovania Spišom skončil dobre. Veď za celý deň nespadla ani kvapka a aj v totej karčme ma hlopi poznaju.
Ostáva len pridať, že tu sa aj moja cesta druhej etapy predčasne skončila, lebo ráno ďalšieho dňa vyzeralo, ako na jeseň v októbri a tak si na dokončenie trasy z Hrabušíc do Levoče musím zopár dní počkať. A uzávierka novín jednoducho nepustí.
Fakty z trasy č. 2: celkový počet kilometrov: 57 km
čistý čas prechodu: 12 hod.
priemerná rýchlosť: 4,8 km/hod.
prevýšenie: 570 metrov
Michal Buza st.
