Miša Sabovčíka si bližšie predstavovať nemusíme. Spišskonovoveský horolezec si získal celosvetový rešpekt rôznymi pozoruhodnými horolezeckými počinmi. Aj tým najnovším poriadne rozvíril adrenalínové vody. Spolu s Jurajom Koreňom, špičkovým slovenským paraglajdistom, sa pustili do pozoruhodného projektu, ktorý nemá vo svete obdobu – Seven virgin summits. V rámci neho chcú na každom svetadiely našej planéty zdolať panenský vrchol a zletieť z neho pomocou ultraľahkého padáka. Prvou zastávkou dvoch dobrodruhov bolo kráľovstvo snehu a ľadu – Antarktída.
Do krajiny, ktorá administratívne nepatrí nikomu, sa presunuli po leteckej linke až do juhoargentínskeho štyridsať tisícového mestečka Ushuaia, ktorá je centrom Ohňovej zemi. Zároveň je štartovacím bodom pre množstvo expedícií smerujúcich do Antarktídy. Tu sa začal aj Mišov príbeh, ktorý hlavne vďaka svojej neuveriteľnej autenticite a „atmosfére“ vám vyrozpráva sám. „Medzi Argentínou a Antarktídou sa nachádza moreplavecký Everest – Drakov prieliv. Táto 460 km dlhá a 1100 metrov široká masa vody dokonale preverí schopnosti námorníkov. My sme mali na prípravu 25 dňovej expedície len jeden deň. Po okoštovaní nenapodobiteľného argentínskeho stejku sme dokonale „vybrakovali“ miestny supermarket a všetko sme naložili na náš prechodný domov. Ním sa stala 17 – metrová dvojmotorová plachetnica so svojráznym českým kapitánom, ktorý mal za sebou už aj plavbu okolo Zeme. Ako sa neskôr ukázalo, kapitán sa veľmi priateľsky k svojej lodi nesprával, boli sme nemilo prekvapení, že na lodi od začiatku nefungovali chladničky a ešte väčším „rokenrolom“ bol radar, ktorý nám asi po troch hodinách vypovedal službu. A tak sme museli ako na slávnom Titanicu držať hliadky, voľným okom sledovať pohyby krýh a ostatných lodí a riadiť sa podľa dostupného GPS –ka. Na palube nás bolo osem, okrem Juraja a mňa to bol náš kameraman a partička českých dobrodruhov, ktorí mali v Antarktíde svoj vlastný program. Ako sa neskôr ukázalo, stal som sa dvorným kuchárom lode, pretože chalani sa príliš s varechou nekamarátili. Vôbec mi to však neprekážalo, pretože kuchár neumýval riad, čo vôbec nie je moja obľúbená činnosť, a tak som to s radosťou prenechal na parťákoch. Navyše do troch z nich sa poriadne zahryzla morská nemoc, takže okrem dávenia, neboli schopní takmer ničoho. Plavili sme sa nonstop šesť dní, celkom nám cestou tam prialo počasie. V týchto končinách pomaly nastupoval pravý polárny deň, takže svetla sme mali dostatok. Po štyroch dňoch sme zbadali prvé kryhy obrovské asi ako katedrály, alebo masívne ľadové hrady a na šiesty deň sme konečne zakričali – pevnina! Počas celej plavby nás sprevádzali všadeprítomné čajky a kormorány, a našu plachetnicu si zblízka dokonca obzerali aj kosatky, či veľryby. Pristáli sme na malom ostrovčeku Enterprise, ktorý je pomenovaný podľa lode, ktorú v horiacom stave nasmeroval jej kapitán na útesy, aby zachránil posádku, čo sa mu aj podarilo. Jej vrak sa stále majestátne týči pri brehu a kotvia oň lode, výnimkou nebola ani tá naša. Vedľa nás bola pristavená čílska loď, vlastníkom ktorej boli nemeckí manželia, ktorí sa proste rozhodli predať svoj majetok a živiť sa komerčnými plavbami tohto typu. Vopred sme približne vedeli kam chceme ísť, navyše si to náš kapitán vopred „očekoval“, takže sme boli pripravení. Na Enterprise sme ostali dva dni, úchvatnú kulisu ľadu a snehu dotvárali všadeprítomné tučniaky a tulene. Tie sa len tak vyvaľovali na ich ľadových plážach, pohľad na nich bol priam úžasný. Nad nimi sa vypínali kopce a ľadové štíty rôznych veľkostí, tie najvyššie sa týčia do výšky 2600 metrov a spolu vytvárali prenádhernú scenériu. Z Enterprisu sme sa po poldennej plavbe presunuli na čílsku základňu. Prekvapilo ma, koľko základní je v tejto odľahlej časti Zeme, zväčša slúžia na vojenské a výskumné účely. Neskôr sme však zistili , že drvivá väčšina z nich je obývaná len počas letnej sezóny a dajú sa na nich za pomerne ťažké prachy nakúpiť pohľadnice, či vyfasovať pečiatky do pasov. Čílska základňa bolo obklopená obrovskou kolóniou tučniakov a poviem vám, zápach ich výkalov bolo cítiť statočne. My sme však prišli za iným účelom a hneď za základňou nás upútal nádherný asi 650 metrov vysoký kopček, akoby stvorený pre aklimatizačný výstup. „Dali sme ho“ na skialpoch, chceli sme sa zoznámiť s antarktickým prostredím. Keďže bol dobrý čas, zleteli sme si ho, čím sme si vyskúšali aj vzdušné pomery. Následne sme sa presunuli na Wienckle Island, kde boli skvelé kopce na lezenie. Zakotvili sme pri jednej anglickej základni, tento krát výskumnej, ktorá za drahé granty skúma súžitie človeka s tučniakmi. Ako sme sa neskôr dozvedeli, za tie roky skonštatovali, že súžitie je možné…. . V rámci „anglickej“ misie sme vyliezli dva ďalšie kopce, no ani jeden z nich nebol ten „ON“. Na jednom z nich sme totiž našli staré fixy, takže sme predpokladali, že na ňom už niekto bol a neboli by sme prví. Napriek tomu sme ho vyliezli, zleteli a vrátili sme sa späť na loď. Následne sme na vlastnej koži zažili, čo je arktický katabatický vietor, bolo to ozaj husté, opäť sme sa museli takmer dva dni zdržať na lodi. Po dvoch dňoch sa počasie umúdrilo a my sme mohli vyplávať. Cestou sme narazili na nádhernú zátoku a zbadali sme kopec, ktorý nám hneď udrel do očí. Akosi sme šípili, že by to mohol byť ten náš , tak sme neváhali a vyrazili sme. Kapitán, ktorý zjavne podcenil počasie, nás na malom člne priviezol na pevninu, a keď sa vrátil, chalani z lode hovorili, že naspäť k nim doplával človek obalený ľadom, prosiaci o čaj. Zároveň tam stretli obrovskú zlatú jachtu s „prívesným vozíkom“, na ktorom bol aj vrtuľník. Ukázalo sa, že aj ruskí oligarchovia si prišli obzrieť Antarktídu, chvíľu tam aj kajakovali, ochutnali našu domácu a chalani aj ich kvalitnú ruskú vodku. Ale späť k nášmu výstupu. Po dvojhodinovej ceste na skialpoch po snehovej planine sme konečne dorazili na úpätie steny. Ihneď som zbadal nádhernú ľadovcovú líniu, po ktorej sme chceli tento kopec zdolať. V stene som bol „šéfom“ ja, vo vzduchu to bol Ďuro, vhodne sme sa v tomto dopĺňali. Lezenie až také ťažké nebolo, no stále sa môže niečo stať a veru žiadna horská služba nablízku nebola, tak sme museli byť maximálne opatrní. Po siedmych hodinách sme dorazili na vrchol. GPS ukazovalo 1057 m n. m. a naplnil nás opojný pocit, že sme cepíny na jeho vrchol zarazili ako prví ľudia na svete. Okolité vrcholy sú pomenované od námorníkov a zemepiscov, ktorí ich mapujú a menujú z pevniny, tento však žiaden názov nemal. Mali sme privilégium dať mu meno, a tak sa bude od januára vypínať v nových mapách názov – Divoká (Wild). Nasledoval bezpečný a nádherný zlet z kopca, i keď štart sme museli kvôli vetru posunúť o trochu nižšie. Ja som letel prvý, Ďuro sa aj trochu zľakol, pretože po dopade som chvíľu len tak ležal a euforicky si tieto chvíle užíval, zhora to však vyzeralo inak. Bezpečne sme sa vrátili na loď, kde už chalanom chýbal kuchár. Čo to sme zajedli i popili a nasledovalo ťažké rozhodnutie, ako sa vrátiť späť. Do oblasti sa totiž vkradlo mimoriadne zlé počasie, ktoré nás na tri dni zabrzdilo. Azyl nám poskytla aj argentínska základňa, kde sme si s pohostinnými domácimi dali chutný obed. Vietor však neustával, a tak sme o návrate hlasovali. Drakov prieliv totiž bičoval prudký vietor a obrovské vlny, ktoré dosahovali až sedem metrov. Po dvoch dňoch kapitán zavelil – ideme a čakala nás niečo neuveriteľné. Obrovské vlny a prudký vietor sa pohrávali s našou bárkou ako dieťa s gumenou kačičkou vo vaničke. Podľa Beaufortovej trinásťstupňovej stupnice sily vetra sme dosiahli sedmičku. Šesť dní som sa cítil ako po poriadnej „opici“, tí s morskou chorobou, ktorá sa im nekompromisne vrátila, plavbu znášali veľmi, veľmi ťažko. Poseidon k nám bol napokon milostivý a po šiestich dňoch strastiplnej plavby sme napokon dorazili späť do Ushuaii. Nasledovalo vylodenie sa, prebratie polomŕtvych, veľa argentínskych stejkov zapitých chutným argentínskym červeným vínom, ktoré sme si určite zaslúžili.“
Seven virgin summits bude mať po tejto úžasnej skúsenosti ďalšie pokračovanie. V Južnej Amerike, v Patagónii, si chalani nechali 30 kíl „železa“ ako familiárne volá Mišo svoje horolezecké náčinie a taktiež lyže. V oblasti Patagónie majú dvaja dobrodruhovia vyhliadnuté panenské vrcholy, ich čas príde na prelome rokov 2018/19 a ak všetko pôjde podľa predpokladov, v lete 2019 sa vyberú liezť a lietať z nezdolaných vrcholov v Grónsku. Ako isto tušíte, tento unikátny projekt nie je vôbec lacnou záležitosťou. „Antakrtída ma vyšla približne na desaťtisíc € a aj preto by som veľmi rád poďakoval všetkým našim sponzorom. Petzl, Mountain Equipment, Air Design a Gálfy nám poskytli materiál, cez štartovač, ktorý financuje takéto projekty sme vyzbierali tiež nejaké zdroje a prispeli aj lokálni sponzori – NEZÁBUDKA železiarstvo, GIZI stavebniny, LIMBA Consulting, RUDOLF, IPC refractories, StVPS, Tatra tea, ROSLER, EN LIBRE, MARVA, Peter Majkut. Všetkým chcem vyjadriť vďaku a verím, že spolu dokončíme túto unikátnu expedíciu,“ skonštatoval na záver Sabovčík.
Oliver Buza
