Keď sa von rozprší a nebo sa ukryje na veľa dní za olovenú perinu ťažkých čiernych mrakov, otvára sa pre nás, turistické duše, druhá brána do sveta zvedavostí, aby sme nedajbože neprepásli, že sa okolo nás niečo deje. A tá brána nás nakoniec (celkom logicky) vovedie do kultúrnych stánkov mesta, ktorých je v Spišskej Novej Vsi požehnane. Stačí ich objaviť, nájsť si čas, stlačiť kľučku a vstúpiť. Aby ste si niekedy o desať rokov mohli povedať: „Aj pri tom som bol“.
Bol som v BANÍCKOM MÚZEU STM.
Rudolf Jasečko, ktorý tu vystavuje výsledky svojej umeleckej činnosti je človek, ktorý je zrejme naladený na tú istú vlnu, ako ja, lebo je to, dvoma slovami, umelecký polyhistor. Rozumie sa tajným zákutiam slova a jeho popisky pod karikatúrami majú prirodzený šarm a vtip, vie kresliť, lebo jeho postavičky majú svojský charakter a ráz. Drobná práca s drevom, vyrezaná do detailov prezrádza trpezlivosť a pevnú ruku a fotografie ukazujú, že mu nie je cudzia ani práca s digitálnou technikou, lebo zábery odhaľujú na jednej strane zmysel pre iróniu a na strane druhej i poctivú prácu v „tmavej komore“. Technické poňatie výstavy je klasické, panely na stenách sú doplnené výstavnými skrinkami uprostred a sám autor predstavuje svoje filozoficko- umelecké predstavy o vlastnom videní sveta na úvodných paneloch, ktorým tróni hneď ten prvý- názov tejto pozoruhodnej výstavy: MÚZOKOPY, PERO, DREVO A FOTOKAZ, KO(I)NŠPIRÁCIE. Aj vy ste sa stratili už na začiatku? Vidíte. A práve to je dôvod, dopátrať sa, čo je za týmto dlhým a tajomným názvom, ktorý si na nás pán Jasečko vymyslel.
Bol som v SPIŠSKOM MÚZEU.
Hneď dole vľavo na prízemí je práve zaujímavá výstava Hračky, hlavolamy a spoločenské hry, ale v čase, keď vyjde toto číslo Spišského patriota, ostane po nich v miestnosti už len prach a spomienky, najmä mladých mozgov, napríklad i na to, že hrať sa dá aj „Človeče, raduj sa.“ Keď ale prejdete cez hlavnú prízemnú výstavnú miestnosť dozadu, je tu menšia, akosi ukrytá pred zrakmi návštevníkov, rovnako ako výstava pod titulom 500 ROKOV REFORMÁCIE A SPIŠ. Rozsahom malá, obsahom rozhodne nie zanedbateľná, lebo reformačné hnutie si našlo práve na Spiši (zrejme vďaka početnej nemeckej evanjelickej komunity) silného a navyše spriazneného spoločníka. Keď nemecký kazateľ Martin Luther pribil vo februári 1517 na bránu kostola vo Wittenbergu svojich 95 téz, ktoré boli vlastne obžalobou vtedajších pomerov v cirkvi, možno ani netušil, akú revolúciu vo svete dogmatických ideí spôsobí (hoc mu malo byť varovaním napríklad upálenie majstra Jána Husa v Kostnici). Toto hnutie si našlo postupne cestu do celej Európy a už o desať sa dostalo i k nám na Spiš. Ale tým sa celý tento „príbeh“ nekončí, ale začína. Radi by ste vedeli, čo bolo ďalej? Ako to skončilo, respektíve pokračuje? Hovorí sa, že históriu píšu víťazi. Ale o histórii sa môžete čosi naučiť aj medzi riadkami v zadných priestoroch nášho múzea, lebo táto výstava je vo svojej technickej jednoduchosti, ale obsahovej bohatosti naozaj nenapodobiteľná a neprehliadnuteľná.
Bol som v GALÉRII UMELCOV SPIŠA.
Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Je to už 30 rokov, čo občanom mesta i jeho návštevníkom slúži (a verne) toto kultúrne zariadenie. A tak je celkom logické, že prišiel čas, zaspomínať na činnosť od roku 1987. Nehovoriac o tom, že každý, kto nehľadí chmúravo do zeme, ale upiera zrak hore, vznešene by som povedal, ku hviezdam, určite neprehliadne, že na tej peknej renesančnej budove na Zimnej ulici niečo nie je v poriadku, lebo do ulice tam trčí akýsi zvyšok smetnej nádoby. A práve ten vás pozýva na už spomínanú výstavu KONTAJNER SPOMIENOK. A aj keď je výstava vytvorená do troch samostatných blokov: Minulosť, verzus prítomnosť, Príbeh galérie a Portál spomienok, pôsobí (a celkom zámerne) ako zmes umeleckých predmetov a ľudí, nahádzaných do kontajnera, z ktorého si sami musíte povyberať to svoje. Či už historicky, alebo žánrovo. Priznám sa, že na túto výstavu treba ísť viac krát, alebo ju poňať, ako celodennú šichtu. Také množstvo a široký diapazón artefaktov a faktov sa nedá stráviť na jedno posedenie. A predsa je tu čosi, čo dáva tomuto (ale poctivo uvarenému) gulášu zmysel. Technické a výtvarné riešenie a grafika. Klobúk dole Jaro Čech a Ivana Betková. A ja len dúfam, že „kontajner“ bude v GUS -ke nezamknutý čo najdlhšie. Lebo ak nepôjdete jeden deň do dajakého superhypermarketu, tak sa nezrúti svet. Ak ale neuvidíte túto výstavu, budú sa vám smiať, ešte aj vlastné deti.
Michal Buza st.
