…svetlá v sále pomaly zhasínajú, Hanulov romantický obraz podtatranskej krajiny sa ticho ukladá do šera, uvádzačky sa usádzajú pri dverách, v hľadisku sa domechril posledný divák, červený plyš sedadla ma objal do svojej mäkkej náruče.
Na jednoduchú, prekvapivo panensky čistú scénu vystupujú traja chlapi. Opierajú sa o vychádzkové paličky a vovádzajú nás, ako sprievodný chór, do deja pozoruhodnej drámy, ktorú velikán slovenskej literatúry- Pavol Országh Hviezdoslav začal písať v roku 1883, paradoxne vo forme spevov. A tento rozprávačský, temer rozhlasový podtón hry nás bude sprevádzať celým dejom. Mužov počúvajte pozorne, ich jazyk je ťažký, ale rytmus verša a spájanie slov hodné slovenského Shakespeara. A kto pozná tradičné prevolanie Hviezdoslava k slovenským horám a navyše prekrásne čistú prírodu Oravskej Magury, kde je príbeh Hájnikovej ženy zasadený, mi iste dá za pravdu, že táto poézia nie je napodobiteľná. Ani v čase, ani v priestore. Akoby druhou stranou mince, ale cez dosť hrubý lem, je vedená dramatická výstavba príbehu. A tu sa ukazuje, že Hviezdoslav bol na jednej strane excelentný básnik, ale na strane druhej iba priemerný dramatik. To ale paradoxne posunulo dopredu prácu hosťujúceho režiséra Kamila Žišku, ktorý našiel tak široký sortiment výrazových prostriedkov (predovšetkým cez prácu s rekvizitou, cez choreografiu a zvuky), že divák ostáva hodinu a pol v strehu a okúzlení, aby sa nakoniec i sám v sebe dopracoval k očisťujúcej pointe, ktorá zaznie v objatí dvoch šťastných mladých ľudí: „že dobro pred zlom vždy akoby malo milimeter náskok“. A o tomto optimistickom posolstve ma presvedčilo i krátke posedenie s jedinou ženskou postavou tejto drámy, s hájnikovou ženou, Hankou. Ibaže v civile sedela oproti mne Petra Kriváčková, absolventka akadémie umení v Banskej Bystrici. „Najviac práce, netradične až 4 týždne, sme venovali čítačkám, rozoberali text, trápili sa s technikou, pilovali rytmus. Na javisku to už išlo ľahšie, pre mňa najmä preto, lebo hodnoty, ktoré charakterizujú Hanku sú mi blízke i napriek viac ako storočnej priepasti času. A tak som vlastne nehrala, iba vyjadrovala moje temer identické postoje s hlavnou hrdinkou, ktoré určite majú čo povedať i dnešným mladým ženám.“ Že ktoré? Pre odpoveď si treba prísť do Spišského divadla. A aj vy zažijete ten zázrak, keď svetlá v sále…
MIB
