Hodinár Pavol Kusnyér sa venuje hodinárstvu 60 rokov. Keďže je široko ďaleko jediný hodinár, v meste ho pozná prakticky každý. Sympatický starý pán, ktorý sa často prechádza po meste a úslužne, ako kážu zvyky „starej školy“, všetkých známych pozdraví a k pozdravu vždy pridá aj úsmev.
Pavol Kusnyér chcel byť za mlada zubným technikom, celý život však zasvätil hodinám a budíkom. Za 60 rokov hodinárčenia mu rukami prešli tisíce rôznych hodiniek. Jeho práca je piplavá a vyžaduje si úžasnú trpezlivosť. Malinký prístroj totiž treba namastiť a rozobrať do poslednej skrutky, či kolieska. „Veľmi sa mi ľúbi toto remeslo. To vás musí baviť, inak to nezvládnete,“ potvrdil.
Sympatický pán nám prezradil svoj recept na úspech. „Musíte mať to remeslo rád, vážiť si zákazníkov, robiť si prácu dobre, aby bolo, čo najmenej reklamácií. Široko ďaleko som jediný hodinár a najlepší,“ reagoval s úsmevom na tvári. Dôkazom toho je, že ho vyhľadávajú ľudia z celého Slovenska. Hlavne tí, ktorí si ctia starú dobrú ručnú prácu. „Prídu za mnou, len kvôli oprave hodín.“
Mrzí ho, že na Slovensku dnes neexistuje učňovská škola s odborom hodinár. Sklamane hovorí: „Hrozí, že hodinárstvo vymrie. Chcel som vyučiť syna, no nedalo sa. Si predstavte, že ja ako vyučený hodinár nemôžem dať výučný list.“ 82 ročný hodinár ešte aj dnes pracuje v hodinárstve na Zimnej. „Pomáham synovi, aby som mu udržal dobré meno. Dôjdem na dva dni a opravím päť, šesť kusov hodiniek a idem domov,“ opísal. Pri oprave hodiniek ho trápia zdravotné ťažkosti s očami. „Pokazil sa mi zrak, slzia mi oči, keď si dám na oko lupu, zarosí sa mi a nevidím dobre,“ priznal sa. Pán Kusnyér miluje okrem hodiniek aj prechádzky v lese a keďže ako mladý hrával futbal za Spišskú, rád sa dnes pozrie i na kvalitný futbal. Aj keď hodinárči celý život, nevlastní stovky kusov drahých hodiniek. „Nepotrpím si na tom,“ skromne ukončil náš rozhovor.
-sim-
