Dedo Mikuláš, familiárne nazývaný Miťo má tri svoje zlatíčka: dvojročného labradorského retrievera Luka, osemročného vnuka Lukáša a trinásťročnú susedkinu dcéru Luciu. Cez týždeň majú čo robiť, ale v sobotu ráno sa u deda rozletia dvere a deti zavelia:
Dnešná turistika bude vskutku netradičná. Zabudnite na orientačné stĺpy, turistické značky na stromoch, prevýšenie, či mapy. Pôjdeme jednoducho z miesta na miesto a každé stanovište si v krátkosti predstavíme. Bude to turistika poznávacia. Naše putovanie po tejto historicko-prírodnej ceste začíname v obci Žehra. Táto dedinka, ležiaca na východ od Spišského hradu je známa jednak svojim politickým folklórom, zapríčineným nezhodami medzi jej rôznofarebným obyvateľstvom, ale pre nás turistov je podstatnejším faktom prítomnosť ranogotického kostolíka svätého Ducha, ktorý zvonku zaujme svojou typickou cibuľovitou vežou a vo vnútri ukrýva pozoruhodné nástenné maľby, svojou naivnou jednoduchosťou pripomínajúce byzantské výjavy zo starého i nového zákona.
Po klasickej asfaltovej ceste, vedúcej najskôr západným, potom južným smerom prídeme za dvadsať minút do časti Hodkovce. Tu, na mieste hradného majera bol vybudovaný kaštieľ, ktorý v sebe nesie prvky neskorého baroka a klasicizmu. Veľmi pekným dojmom pôsobí i terasovito situovaný park. V súčasnosti sa tu nachádza sociálne zariadenie a len pred dvoma týždňami sme tu so synom Oliverom varili guláš, lebo sa tu uskutočnili Medzinárodné majstrovstvá Slovenska v cezpoľnom behu.
Spoza kaštieľa, okolo hospodárskej budovy po poľnej ceste južným smerom dôjdeme za desať minút na hrebeň Dreveníka, ležiaceho v nadmorskej výške 610 metrov. Je to jedna z travertínových kôp tunajšieho kraja, prírodne a krajinársky pravdepodobne najkrajšia a najnavštevovanejšia. Dreveník je zaujímavý z troch dôvodov. Prvým sú prekrásne skalné útvary, ktoré sú ale v súčasnosti aj jeho prekliatím, lebo sú, najmä počas slnečných dní doslova obsypané skalolezcami a ochrana prírody v tejto rezervácii dostáva poriadne na frak. Druhý dôvod raritnosti tohto územia sa najvýraznejšie prejaví na jar, keď tu na lúkach zakvitne neuveriteľný diapazón vápencovej kveteny. No a do tretice tu pozorný turista môže v skalných úlomkoch travertínu nájsť dávne odtlačky flóry a fauny státisíce rokov starej histórie našej planéty. Po chodníku, ktorý ide tento krát západným smerom sa blížime k poslednej zastávke naše cesty, k Spišskému hradu. Mnoho ľudí, dá sa povedať, že väčšina sa privezie na parkovisko, vojde do hradného komplexu, prejde sa okolo kamenných stien – sú jednoducho vo vnútri hradu. A pritom pohľadovo najkrajší je hrad práve zvonku. Za pekného počasia, keď sa po dažďoch vymetie vzduch je pohľad na túto pýchu Spiša i Slovenska skutočným zážitkom a je pozoruhodné, že ho vidieť z Muráňa, z Levočských vrchov, zo Sľubice, z lúk nad Bijacovcami a fenomenálny pohľad je od Harakoviec, s pozadím Vysokých Tatier. My sa na hrad pozrieme z travertínovej skaly, na ktorú odbočíme vľavo z chodníka medzi Dreveníkom a samotným hradom. Tento pohľad vám povie o mohutnosti i architektúre hradu oveľa viac, ako pochôdzka medzi jeho múrmi. Len pre úplnosť pripomeniem, že sa tu vystriedali tri architektonické štýly- románsky, gotika a renesancia a tri panovnícke rody- Zápoľskovci, Thurzovci a Csákyovci. Pekný a poučný je aj pohľad z kopca vľavo, na juh, kde vidno v údolí Spišské Podhradie a nad ním Spišskú Kapitulu. Je to doslova čítankový príklad tvorenia krajiny v stredoveku, ako sídiel cirkevnej moci, svetskej moci a poddanosti obslužného personálu týchto panstiev.
Na záver našej dnešnej prechádzky, ktorá vám bude trvať spolu aj so zastávkami a výhľadmi približne tri hodiny si neodpustím, pri pohľade do tejto nádhery Spišskej krajiny ešte jednu poznámku. Ak by sme naozaj chceli a skutočne vedeli robiť turistický ruch, ako súčasť ekonomiky našej krajiny, stredný Spiš by v podstate mohol žiť zo Slovenského raja, Levoče a Spišského hradu s okolím.
Michal Buza starší
FOTOGALÉRIA:
