SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Keď som bol mladý, vedel som, že leto prichádza vtedy, keď som musel na drevených sedadlách letného kina čakať do pol desiatej večer, kým padla aká, taká tma a na bielej betónovej stene sa, akoby spoza záclony súmraku, na dve hodiny objavila tajomná erotická ženská postava, ktorá potom so mnou vyspávala do rána pod bielou perinou a keď som jej do postele priniesol raňajky, podávala mi ruku a predstavila sa: Som Angelika- markíza anjelov.
Teraz, keď sa už betónová stena letného kina rozpadáva, ako tvár a telo francúzskej herečky Michel Mercier, viem, že leto prichádza vtedy, keď sa v samote prebúdzam o štvrtej ráno, bez Angeliky a teplých rožkov, zato s kruhmi pod očami a už je vidno, a ja sa teším, že vyrazím do hôr a už okolo ôsmej budem stáť kdesi na Kriváni, Rozsutci, či Bystrej a pozerať do údolí na krásnu slovenskú krajinu, v ktorej som akosi nenápadne, ale definitívne zosivel.
Leto na Spiši, tak v druhej polovici minulého storočia bolo vždy krátke. Veď počítajte so mnou. Zima trvala sto dní, jar i jeseň spolu poctivých dvadsaťpäť týždňov a tak na naozajstné teplé letné mesiace ostalo len nejakých tisíc päťsto až tisíc šesťsto hodín.
Pamätám sa, že prvý krát som bol k vode poslaný na kúpalisku v Gánovciach. To som bol ešte sopliak a pozeral som sa cez takú dierku po šrúbe v stene, ako sa Eva prezlieka do plaviek. A keď si už konečne dávala dole malú bledomodrú podprsenku, vošiel do šatne plavčík, vylepil mi facku a tak som sa, bez Evy, zato s červeným lícom vracal s osobáčikom do Spišskej. A zatiaľ, čo on bol nalepený na tej dierke, ja som pri tuneli kdesi okolo Vydrníka pozeral, tentokrát cez okno, ako sa popri trati zelenajú smrekovce, na stráňach pri Letanovciach kvitnú žlté iskerníky a na stanici Spišské Tomášovce postávajú dievčence v krátkych sukienkach a priesvitných tričkách.
Za oknom osobného vlaku Žilina- Košice a do mojej duše prichádzalo leto.
Pre astronómov a romantikov to bola noc na svätého Jána, cez ktorú hvezdári vysedávali do svitania pri svojich ďalekohľadoch s fľaškou piva a s očakávaním letnej rovnodennosti, a ja som sa v tú noc pri mesačnom splne vybral do lesa natrhať cikcakaté listy paprade, aby som ju mohol venovať svojej frajerke. A ten svätojánsky zázrak lásky naozaj fungoval, lebo sme sa potom na vlnách spomienok vysušených papradí a bledožltého mesiaca milovali celé dva roky ako diví a keď sme už nevládali, poslala ma k vode.
Aj vedeniu školy na SVŠ-ke sme už museli po deviatich mesiacoch ťažkej pedagogickej driny riadne piť krv, lebo nás skoro každý rok, niekedy v druhej polovici júna, vysielali na pár dní k vode na výlet a náš triedny a jedna mladá telocvikárka si to potom s nami a spolu užívali vo Vyšných Ružbachoch. Ešte že i tu, na severnom Spiši, platili fyzikálne zákony a tak sa nikto neutopil (Archimedov zákon), nikto nespustil (zákon o naklonenej rovine) a nikto nestratil (zákon o zachovaní hmoty a energie).
Keď potom v parkoch začali lietať chrústy a stredoškoláčky z drevárky, baníckej a hnojariny už sedeli na cestovných taškách a kufroch, lebo sa chystali domov na prázdniny, zbalili nám mamky do ruksaku špekáčky, cibuľu a chlieb, v Rybe na Zimnej ulici sme nakúpili ribezľák a na internáte pri starých rampách pribalili naše verné pasažierky. Autobusom sme sa odviezli do Huty, cez Čertovu hlavu sme prešli na Dedinky, na lúke pod Geravami sa vyzliekli do plaviek a spotení vbehli do nádherne priezračných, ale neskutočne studených vôd na priehrade. Večer sa na stráni pod lesom rozhoreli ohníky, hviezdy sa zrkadlili na hladine jazera, dievčatám svietili do tmy teplej noci biele zuby a lesklé oči a ráno sme ich potom unavení a nevyspatí odprevádzali k autobusom a vlakom a oni nás posielali k vode, s prísľubom, že maximálne v septembri sa znova vrátia do školských lavíc a našich sŕdc. A tak vo vychladnutom vzduchu júnového rána visela na chvíľu hrozba, že nám bude dlhé dva mesiace smutno a clivo.
Ale smútok a clivota nás prenasledovali len zopár dní, lebo aj v Spišskej sa dalo chodiť k vode. Starý pán Burger (to je ešte odo mňa o generáciu dozadu), mi rozprával, ako oni sedávali na osuškách na kúpalisku Paja, (ktoré bolo kdesi tam, kde sa dnes preháňajú pri futbalovom štadióne skateborďáci) a pozerali na moju mamku, Inge, ktorá sa v dvojdielnych plavkách (čo bola na tie časy tiež ešte rarita), promenádovala okolo dvadsať metrového bazéna a provokovala miestnych playboyov.
My sme už túto atrakciu mesta nezažili, zato sme sa chodievali kúpať k Hornádu pod Fľuder, kde bolo vybagrované miestne prírodné kúpalisko. Tu sme celé dni hrávali s do hneda opáleným Ičkom a bikinkovými lízankami volejbal do kolečka, oxidovali sme na dekách, basgitarista Jerzy, čo hrával v bare v Metropole, džemoval na džipsonke a plážou sa po vetríku niesli, okrem bohýň v dvojdielnych plavkách i pesničky od Elvisa, Beatles, Bee gees a Beach boys, ktoré sme po večeroch nasávali z Rádia Luxemburg. Sedel so pri Vilovi a závidel mu, lebo sa o neho opierala tak sladko príťažlivá sedemnástka, po ktorej som neodolateľne túžil (a ktorú som si potom o pár rokov vzal za manželku a ona ma potom zas o pár rokov pustila k vode). Lebo aj tu, pri rieke Hornád platili fyzikálne zákony, v tomto prípade konkrétne zákon akcie a reakcie a dokonca aj zákony štátne, lebo sa nepamätám, žeby tu boli nejaké šatne, či WC a tak i túto letnú atrakciu mesta nakoniec, zrejme na zásah hygienikov, po čase zrušili.
A tak sme sa potom, dlhé roky, mohli kúpať, tak akurát vo vani. Ešte, že tri krát do týždňa tiekla teplá voda.To už ale dnes nie je pravda, lebo naposledy, čo som bol poslaný k vode, bolo len nedávno, keď som prišiel k priateľke z krčmy a ona ma slušne, ale celkom jednoznačne poslala do kúpeľne so slovami: „Choď si dať spršku, krásavec!“, povedzme si otvorene priatelia, aby som nesmrdel. A takto všelijako nás, vážení, posielali, posielajú a budú posielať (i frajerky) k vode.
A my ich.
MICHAL BUZA STARŠÍ
