SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Dnes o láske, lebo je tu jar, blíži sa máj a aj v „starej“ Spišskej v máji šlo o lásku… Nie, nebojte sa, nebudem vás otravovať tým, ako som sa vodila za ruku popri Hornáde s neskôr slávnym hercom, čo hral vo filme Bajaju aj Adama Šangalu a ako si ho potom naša mama podala a vyzauškovala. Ani tým, ako mi prejavili náklonnosť chlapci z ročníka môjho bračeka, keď po mne hádzali kamienky a jeden mi pristál na hlave (ešte stále mám plešinku a jamôčku… ale ktože už o tom vie?). Ani sa nebudem rozplývať nad tým, ako za mnou pritrielila na bicykli moja prvá láska až zo Svitu. (To som už mala osemnásť, ale ešte stále sme boli obaja celkom nevinní.) A nechcem ani moralizovať nad tým, ako to dnes chodí, keď máme štrnásťročné zlatokopky a dvanásťročné mamičky, ani nad tým, ako mi lezie na nervy, keď vidím dvojicu, ako si kráča po meste, alebo sedí v kaviarni, či pizzerii a každý sa zaoberá niečím iným a niekým iným na svojom mobile, či tablete, dočerta…!
Poviem vám, ako som sa ja zamilovala do filmu a môj braček do divadla. Kino Tatry nám otváralo dvere do veľkého sveta. Riaditeľom kina bol Janko Maľučký, priateľ mojich rodičov zo štúdií vo Viedni. On sa so mnou – sopľaňou – rozprával o filmoch i o tom, čo som videla, o čom to bolo, prečo sa dialo to, či ono na plátne. Bohužiaľ, smutne skončil, lebo sa beznádejne zamiloval do vlastnej ženy a spreneveril kvôli nej majetok kina – celkom ako vo filme. Ale my, puberťáci sme prežívali zázrak, ktorý sa už nebude opakovať. Pekne sme sa obliekli, vystáli rad na lístky a potom v tom úžasnom prítmí (kde sme sa občas nesmelo, ale s riadnou elektrickou iskrou dotýkali) sme prežívali veľké drámy s hviezdami: Marcello Mastroianni, Anita Eckberg, Gina Lollobrigida, Gérard Phillipe, Jacques Tati, Tatjana Samojlovová, Dirk Bogard, Marylin Monroe, Gregory Peck, Vjačeslav Tichonov, Pierre Brice… áno, vystrihovala som si ich obrázky z novín a lepila do zošita. Prepisovala som si o nich informácie a bola som striedavo zamilovaná do Jozefa Adamoviča, Vjačeslava Tichonova a Gregoryho Pecka. Každá návšteva filmu bola slávnosť. Žiadne pukance a kokakola. Zážitok. Po prvé preto, že som si ho musela zaslúžiť a potom – pretože to tak vnímal aj svet okolo mňa. Ale hlavne: tie filmy prinášali posolstvá, ktoré boli zrozumiteľné, silné a hlboké. Neuchvacovali nás vonkajšími efektmi, ani brutálnymi scénami, či lascívnymi pózami. Príbehy boli príbehmi, city citmi, morálka a mravné zásady pretrvali, aj keď boli podrobované rôznym skúškam. S tým sme vyrastali a to nám asi pomáhalo aj nevnímať, alebo len okrajovo skutočné problémy, s ktorými zápasili naši rodičia. Lebo skutočnosť nebola nijako ružovučká. Otec si po nociach zarábal kreslením projektov na domy, večne bol na služobných cestách, rodina stále nebola omilostená. Dozvuky päťdesiatych rokov pretrvávali dlho. Ale nezabúdajme, že na Spiši vždy boli a žili aj slušní a dobrí ľudia. Naša mama dostala prácu v Dedinskom divadle v Spišskej Novej Vsi. Konečne sa dostala k tomu, čo kedysi študovala. Už vedela trochu lepšie po slovensky a v divadle sa aj rýchlo učila hovoriť spisovne a so správnym prízvukom. Lenže – dramaturgiu robiť nemohla – tak robila prevádzkarku. Otec jej pomáhal písať fermany, chodil po ňu po predstaveniach, čakával na ňu po zájazdoch a občas jej prekladal zvláštne vety, ako napríklad túto: „Pani – už som jim hvarel, že na huš nešveci“, čo jej opakoval údržbár a elektrikár v jednej osobe (dnes by sme povedali, že mal kumulovanú funkciu), ujo Nagy. Za ten svet nepochopila, že ide o labuť nad vchodom, na ktorú nesvietilo svetlo a bolo treba vymeniť žiarovku. Až otec rozlúštil, že ide o hus a keďže na ňu nesvieti, asi to bude… Pri dobrej vôli nakoniec všetko zvládla a my s ňou. A tak sa stalo, že pri hre s väčším obsadením musela na javisko aj ona a keď bolo treba dieťa, bol tam samozrejme aj môj malý brat. Nečudo, že sa mu ten úžasný svet na rampe zapáčil. Všetci ho mali radi, nik ho nevychovával, nekarhal, nekontroloval, či má čisté ruky a nekázal mu prepísať úlohu. Na javisku bol ako ryba vo vode. Škoda, že sa v šesťdesiatom ôsmom všetko tak zopsulo, že nešiel študovať herectvo. Lebo divadlo navždy ostalo jeho láskou. So zápalom a nasadením robil divadlo malých javiskových foriem, hral a spieval, písal aj komponoval. Ale nie on sám, veľa ľudí v tých časoch ostalo stáť pred bránami vytúžených snov. Taká bola doba, povie sa dnes. Čo povieme o dnešnej dobe zajtra?
MARÍNA JURÍČKOVÁ ROD. BÚZOVÁ
