3. mája 2011 sa v rodine Jána Čecha zastavili hodiny. Pri zlaňovaní legendárneho kopca Grandes Jorasses sa s Janom odtrhol celý skalný blok a následný 100 – metrový pád mal tragické následky. 40 – ročný skvelý horolezec v náručí spolulezca Miša Sabovčíka naposledy vydýchol a pobral sa do horolezeckého neba. Sú tomu presne tri roky.
Na Tomašák a Vysoké Tatry Jano nedal dopustiť
Horolezecká kariéra Jána Čecha začala už v rannom detstve. Už ako malý chalan mal rád turistiku, vibramy vetral vo svojom obľúbenom Slovenskom raji a čoraz častejšie ho to lákalo ku skobám a lanám. Jeho horolezeckou alma mater sa stal Tomašovský výhľad, ktorý ukrytý v srdci Slovenského raja, ponúka nespočetné lezecké cesty. „S Janom som sa spoznal na Tomašovskom výhľade, keď som mal 15 rokov. On bol ešte o rôčik mladší a keď si dobre pamätám, vtedy sme si prvýkrát na Tomašáku aj zaliezli. Už ďalší rok som jedným okom sledoval Janča, že už ako prvolezec „šarpe“ tomašovské sedmičky. Onedlho už skúšal deviatky a to už aj starší lezci šepkali o veľkom talente. O Janovi sa stále hovorilo ako o lezcovi so silnou morálkou, nebál sa totiž ničoho. Nebol však výnimočný len tým. Hlavne v mladom veku sa vedel na lezenie svedomito pripravovať, zhyb na jednej ruke neurobil okrem neho nik v širokom okolí. O jeho sile svedčí prvovýstup strechou jaskyne Tomašáku – cestou Drevorubač, v ktorej si mnohí lezci v jeho veku ani neškrtli. A liezol s neuveriteľnou ľahkosťou a prehľadom, aj keď sa nikdy nezabudol posťažovať. „Dnes ma nejako boli koleno, asi som si včera natiahol rameno”, hovorieval často, no na jeho lezení to nebolo nikdy vidieť, no patrilo to k jeho lezeckému imidžu,“ spomína na lezecké začiatky dlhoročný priateľ a Janov švagor Marián Harvilko. Janov talent rýchlo rástol, Slovenský raj mu začal byť „úzky“ a keďže Tatry sú od Spiša čoby kameňom dohodil, logicky sa zameral na Tatranských velikánov. Dnes je už legendárny jeho free sólo výstup Pochýleho platňami v južnej stene Kežmarského štítu s obtiažnosťou 8, či prelez Žltých striech v stene tohto Janovho obľúbeného „šutru“. A s „Kežmarákom“ je spojená ďalšia príhoda, ktorú nám vyrozprával ďalší Janov kámoš a spolulezec Milan Školníček. „Podmienky v stene boli vtedy dosť na figu, lebo hore bolo veľa čerstvého snehu. Ale stúpali sme s Janom ako dym a verili sme, že nás nič nezastaví. Hladní a smädní sme sa tešili na to, akú baštu si doprajeme večer v bufete na Skalnatom plese. Vyčlenili sme si na to „tučný“ rozpočet, odhadom tak 20 Kčs. Ale tie februárové dni boli predsa len prikrátke. A možno my sme boli prikrátki na takú veľkú stenu v zimných podmienkach. Tú sme nakoniec šťastne doliezli, ale na vrchole Kežmaráku nás už zastihla úplná tma. S dnešným rozumom by sme neváhali ani chvíľu a pobrali by sme sa dole. Vtedy však padlo iné rozhodnutie. Hore to bolo fakt lavinózne, t.j. veľa čerstvého snehu, pod nami zostup, o ktorom sme vedeli, že je strmý a aj trocha komplikovaný. A čelovky mali vtedy len väčší horolezci, ako sme boli my. Po zvážení okolností v našich adolescentných hlavách sme sa rozhodli bivakovať až do rána na samom vrchole. Bez spacákov, bez péroviek, 12 hodín v mraze v socialistických kaliopkách, čo nás hriali pod šuštákmi. Rozhodnuté, ostávame! Teplota bola hlboko pod bodom mrazu, nálada však vysoko nad. „Ta dajak vytrimeme, ne?“, utrúsil Jano. „Iglú“, čo sme sa snažili vyhrabať, bolo stále len jamou, preto sme si s Janom vymysleli iný fígeľ na zimu vkrádajúcu sa nám pod kožu. V polovici lana som uviazal veľké oko, ktoré Jano prehodil okolo vrcholového balvanu. Keď nám zuby začali drkotať, fungovali sme ako jojo. Zbehli sme dole do žľabu, až pokiaľ lano nami netrhlo, presne tak, ako trhne vôdzka rozbehnutého psa. Odtiaľ sme si zamakali pekne hore kopcom späť. To sa opakovalo asi päťkrát. Trocha zahriati a zadýchaní sme potom vo vrúcnom objatí s Janom preklepali ďalšiu polhodinku. Pár kociek pevného liehu poslúžilo na výrobu hnusnej vody v konzerve od pripáleného Salka – to boli všetky naše kalórie. Od šiestej do šiestej bolo času dosť. Kochali sme sa tým morom hviezd, ktorých bolo v mrazivom vzduchu akosi viac ako obyčajne. Čumeli sme striedavo na hviezdy, na hodinky a svetielkujúci Poprad. Stihli sme predebatovať úplne všetko. Na to, kde sme boli, tam bolo dosť živo. Mali sme totiž susedov – veselých meteorológov z Lomnického štítu, ktorí boli v tú noc zjavne naliati ako dogy. Ticho z času na čas pretínali ich zvieracie výkriky. Sem-tam nás osvetľoval aj ratrak, čo pendloval po zjazdovke zo Skalnatého sedla. Bola nám síce zima, ale naše hrôzostrašné predstavy o zimnom bivaku sa nenaplnili. Jediné, čo nás vyrušovalo, bolo vedomie, že doma sa o nás určite boja. Mobilov nebolo a my sme šli na jeden deň. „Kedz tu nezamarzneme, ta jutre nas isto doma zabiju,“ poznamenal nad ránom môj parťák. Treba to zažiť na vlastnej koži, aby ste pochopili ten úžasný pocit, keď v tej mrazivej tme zbadáte prvé záblesky ranného zore a potom pocítite životodarné teplo prvých slnečných lúčov. Nadšení, že sme tam hore nepomrzli, sme vykonali akési pohanské obrady vďačnosti bohom za nový deň a začali sme opatrne schádzať dole. Neuveriteľne šťastní, akí sme veľkí horolezci,“ spomína Milan.
Najťažšiu horu (samého seba) Jano zdolal, smrť si ho našla tam, kde to miloval
Janov talent rástol, stal sa členom československej reprezentácie a aj vo veľkom horolezeckom svete si získaval rešpekt. Neistený, tzv. RP prelez cesty Via Italia v južnej stene Marmolady s obtiažnosťou 9 – má aj dnes vysoký cveng. No a nakoniec Janova labutia pieseň – Alpská Trilógia, dosahuje svetové horolezecké parametre. „Bol rozvážny, vytrvalý aj tvrdohlavý, ale hlavne každý podnik bral veselo so smiechom, no zodpovedne. Počúval šiesty zmysel. Bral život taký, aký je a mal mnoho skúseností, nielen lezeckých. Rád rozprával o svojich zážitkoch, mnohé boli dosť výnimočné, neskutočne humorné a bol na ne hrdý. Miloval slobodu. Keď som ho spoznal ja, tak sa čerstvo zaľúbil do Kristínky, s ktorou si plánoval budúcnosť. Výnimočný človek, kamarát, lezecký spoločník. Rád chodieval do hôr liezť sólo, čím dosiahol neuveriteľné výkony. Liezol free sólo tak náročné cesty, ktoré sa asi nikto nepokúsi zopakovať. Bol veľkým dobrákom a každému pomohol ako vedel. Raz sme boli liezť v Kačacej doline Orolínovú cestu na Rumanov štít, Jano v ťažkej dĺžke spadol a zlomil sa mu čakan. Po páde so smiechom na tvári povedal: „Bohovia ma upozornili, nebudeme pokračovať ďalej, treba ísť dole za frajerkou,“ spomína na Jana Čecha jeden z najlepších horolezcov Slovenska a človek, ktorý s Jančim strávil posledné chvíle jeho života, Michal Sabovčík. Jano však bol živel. Všetko robil naplno a „po hlave“, a tak logicky začali pribúdať zranenia, ktoré mu často nedovoľovali nastúpiť do jeho milovanej steny. A to ho ubíjalo! Útechu čoraz častejšie nachádzal na dne pohárika, no dobrákom ostal aj v tých najtemnejších alkostavoch. „Je to stále dosť čerstvé a pri spomienkach na Jana mi je dosť ťažko. Bol to skvelý človek a výborný kamarát, vždy s úsmevom na tvári. Najviac som si na ňom vážil skromnosť, ktorá zdobila celý jeho, žiaľ krátky život. Ohováranie a sarkazmus mu boli úplne cudzie a nikdy nepokazil dobrú srandu. Obdivuhodné na ňom bolo, ako sa „vyhrabal“ zo zložitého životného obdobia. Prekonal úskalia alkoholu a dostal sa aj po tom do vynikajú cej lezeckej formy. Po návrate z poslednej výpravy si chcel konečne usporiadať život a možno aj založiť rodinu,“ spomína na svojho dobrého kamaráta Róbert Nagy. Veru tak, Jano bol bojovník a nakoniec ten najťažší výstup z alkoholového dna zdolal obdivuhodne. „Čistý“ sa vrátil do milovaných hôr, no paradoxne práve tam, kde to mal najradšej, ho zastihla horolezecká zubatá. Sme však presvedčení, že Janči so svojim nenapodobniteľným zmyslom pre humor už učí anjelov v horolezeckom nebi nové lezecké uzly a ukazuje im svoje šialené neistené cesty. A tí len s nemým úžasom čumia, čo tento skvelý chlapík dokáže. Tak nech ti to v nebi lezie a česť tvojej pamiatke, Janko…
Oliver Buza
FOTOGALÉIA:
