SPOMIENKY NA „STARÚ“ SPIŠSKÚ NOVÚ VES
Vraj – napíš niečo o Veľkej noci kedysi dávno v Spišskej. To sa ľahko povie, ale – mimovoľne sa vynárajú paradoxy tej doby, kdesi na konci päťdesiatych rokov minulého storočia. Svätili sa Sviatky jari, nie Veľkonočné. O tajomstve zmŕtvych vstania sa nám čosi pokúšala povedať pološeptom – polohlasom babička. Nerozumeli sme, ale neprotestovali. Aj sme sa spolu pomodlili. Nechápala som hlavne jednu vec v modlitbe Zdravas Mária. Vždy, keď sa prišlo k vete … „požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho“, som nemohla za svet pochopiť prečo plot, aký plot je požehnaný? To nám ani pán katechéta na náboženstve nevysvetľoval. Vlastne sa ho nikto ani nepýtal. Vôbec sme sa vtedy príliš veľa nevypytovali. Ale zato sme mali uši ako radary, keď sa v rodine šepkalo o procesoch, o base, o farároch, ktorých uväznili, o rádových sestričkách zo škôlky, ktoré nevedno kam zmizli. Ešte sme nepoznali slovo horor, ale tušili sme, čo je strach. Starí rodičia počúvali akési záhadné rádio, ale vždy potichučky a len vtedy, keď si mysleli, že už spíme. Rodičia sa tvárili ako keby nič, dodržiavali rituály, postilo sa i prejedalo presne podľa šablóny. Na Veľkonočný pondelok prišli polievači a niekoľkokrát sa zopakovalo to isté: Mamu do vane, celú obliať studenou vodou, potom vypiť, pojesť a len čo sa preobliekla, už tu boli ďalší a tak to šlo po celý deň. No u nás i u našich priateľov bolo aj čosi navyše. S prichádzajúcou jarou sme chodili na výlety do okolitej prírody. Vtedy sa nám zdalo, že to boli dlhé, predlhé túry, dnes sú to prechádzky, čo ešte stále hravo zvládame. Mama ponatierala chleby kerezetom (kto nevie, je to bryndzová nátierka), očistila reďkovky a mladú cibuľku, každý dostal chlebník s čajom a chlebom a poďho! Konečne sme mali rodičov aspoň nakrátko pre seba. Naša mama viazala nádherné kytice zo všetkého, čo príroda ponúkla. Mala pre to zvláštny dar, dokázala do kytíc povpletať aj dlhé steblá rôznych tráv a vetvičiek a vždy to bolo čosi nevídané. Niekde pod lesom sme sa usalašili, zjedli chleby a vypili čaj (vtedy sme asi nevedeli, že mama s otcom v ňom majú aj rum) a potom sme sa rozprávali a hľadali sme kvety, vetvičky, pozorovali vtáky na oblohe a niekedy sme mali šťastie a zazreli sme i srnky, či zajace vo vysokej tráve. A otec nám rozprával o vesmíre, slnku, mesiaci, hviezdach, ako to funguje a o zemi a o jej zázrakoch. Všetko bolo úžasne tajomné, veľkolepé a nádherné. Žiadna televízia, video, fotografie. Len vlastná fantázia, ktorá poskytovala neopakovateľné obrazy a predstavy. Len neradi sme sa vracali domov a nepamätám si, že by sme sa dajako veľmi tešili na školu. No na knihy áno. Tie nám dávali odpovede, pri nich sme snívali, tešili sa i smútili. Pri nich sme žili celkom iný, vlastný svet. A našťastie nám nikto nenahováral, že nás škola má baviť a vôbec, že nás má všetko baviť a že celý život je „fun“ – a preto sme potom asi aj radosti, sklamania, problémy a smútky prežívali celkom prirodzene.
My deti sme sa najviac tešili z toho, že sme dostávali pravidelne na Veľkú noc nové podkolienky a poltopánky. Ale hlavne – len čo sme prišli zo školy, taška putovala do kúta a my hurá von. Chvalabohu, neexistovali mobily a nikto o nás nevedel, kým sa nezotmelo. Áno, rozbíjali sme si kolená pri bláznivých hrách, ba neraz sa stalo, že sa niekto aj trochu dolámal. Ale aj so sadrou na nohe, či ruke sa dalo fungovať ďalej. Áno, občas sme sa pobili, ale rodičia to neriešili. Nosili sme šatstvo jeden po druhom, po bratrancoch a sesterniciach, ale to tiež bolo normálne. Ešte aj po nás ich dostávali mladší členovia rodiny, alebo susedia… O značkových veciach sme nemali ani potuchy a jablká i hrušky nám naozaj chutili. Pomaranče a banány boli len na sviatky, ale nechýbali nám. Pili sme vodu a čaj, jedli sme dobré domáce jedlá. Večer sme často dostali čaj, hrianku s cesnakom a masťou, alebo gruľovnik (keď bolo dosť času ho urobiť) a nastala slastná hodinka, keď sme si mohli čítať (pravda, až potom, keď sme umyli riad a pripravili si veci do školy). Ja dnešným deťom nezávidím. Občas sa pýtam, či by napriek tým zlým časom nemali závidieť oni nám. Je to jednoduché. Rodičia nás mali prirodzene radi a chránili nás od všetkého zlého. Nevláčili nás po obchodných centrách a neodkladali k televízorom. Len škoda, že nás neučili jazyky. Báli sa, a tak sme to museli dobiehať neskôr. Ale o tom možno inokedy. Prajem vám peknú jar!
Marína Juríčková
