Pokánie a pôst je podstatným prvkom, dokonca by sa dalo povedať nevyhnutnou podmienkou skutočného kresťanského života. K pokániu nás pozýva sám Ježiš Kristus.: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Mt 4,17 Povinnosti každodenného života a časová vyťaženosť nám bránia zastaviť sa a zamyslieť nad skutočným zmyslom a cieľom pokánia i prežívania Veľkého pôstu. Poznáme tradičnú formu a prostriedky, občas pre uspokojenie svedomia sa k niečomu premôžeme ako napr. zrieknutie sa hlučnej zábavy či mäsitého jedla, ale uniká nám to najpodstatnejšie – cieľ pôstu. Zjednodušene by sa dalo povedať, že cieľom pravého pokánia a pôstu je znovuzískanie plného spoločenstva s Bohom, ktoré sme stratili hriechom. Kristus je nový Adam, prichádza napraviť Boží obraz v človeku, na ktorý bol stvorený a vrátiť ho k pôvodnému životu. Začína práve pôstom.: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.2 A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol.“ Mt 4,2 Hlad je stav, pri ktorom si uvedomujeme svoju závislosť na niečom inom. Keď potrebujeme urgentne a nevyhnutne potravu, to znamená, že my sami v sebe život nemáme. Prichádza otázka, na čom je môj život závislý? Otázka nemá len akademický charakter, ale je pociťovaná celým telom, je to zároveň aj čas pokušenia. Satan pristúpil v raji k Adamovi a Eve a prišiel aj za Kristom. Povedal, jedzte, pretože váš hlad je dôkazom toho, že ste úplne závislí na potrave, že v potrave (dnes konzumnom spôsobe fungovania) je váš život. Prvý človek uveril a jedol, Kristus toto pokušenie odmieta a hovorí.: „Napísané je: Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Mt 4,4 Pôstom teda aj dnešný človek môže vstúpiť do účasti na skúsenosti Ježiša Krista, ktorou nás oslobodzuje od úplnej závislosti na potrave, matérii a svete. Tretie cirkevné prikázanie nám zabezpečuje obdobia askézy a pokánia, ktoré nás pripravujú na liturgické sviatky a prispieva k tomu, že získavame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca. KKC 2042
Pápež František nás vyzýva – Vyjsť zo seba samých, z unaveného a návykového prežívania viery, z pokušenia zavrieť sa vo vlastných schémach, ktoré blokujú horizont Božej kreatívnej činnosti. Boh vyšiel zo seba samého, aby prišiel k nám, býval uprostred nás, aby nám priniesol Božie milosrdenstvo, ktoré zachraňuje a prináša nádej. Ak ho chceme nasledovať a byť s ním, nemôže nám stačiť, že sa uspokojíme so skutočnosťou zostávania v ovčinci deväťdesiatich deviatich oviec. Musíme vyjsť a hľadať spolu s ním stratenú ovečku, tú najvzdialenejšiu. Dobre si zapamätajme: vyjdime zo seba, ako Ježiš, ako Boh vyšiel zo seba v Ježišovi a Ježiš vyšiel zo seba kvôli nám. V pôstnom čase sú aktuálne slová proroka Joela silné a náročné. Roztrhnite svoje srdcia, a nie šaty. Obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu. Toto pozvanie je určené všetkému ľudu, nikto nie je vylúčený. Roztrhnite svoje srdcia, a nie šaty – nie umelým pokáním bez vplyvu na budúcnosť. Roztrhnite svoje srdcia, a nie šaty – nie formálnym pôstom a úkonmi zameranými k vlastnej spokojnosti. Roztrhnite svoje srdcia, a nie šaty – nie povrchnou a sebeckou modlitbou, ktorá nepreniká do nášho vlastného života tak, aby sa ho mohol dotknúť Boh. Roztrhnite svoje srdce tak, aby ste spolu so žalmistom povedali: Zhrešili sme. Zranením duše je hriech. Úbohý zranený, poznaj svojho Lekára! Ukáž mu rany svojich vín. A keďže jemu nie sú skryté naše tajné myšlienky, daj mu počuť plač svojho srdca. Svojimi slzami ho pohni k súcitu, naliehaj na neho, aby vypočul tvoje vzdychanie. Nech tvoja bolesť doľahne k nemu, aby ti potom mohol povedať: „Pán odpustil tvoj hriech.” (Sv. Gregor Veľký). Toto je realita našej ľudskej prirodzenosti. Toto je pravda, ktorá nás môže priblížiť k autentickému zmiereniu… s Bohom aj s ľuďmi. Roztrhnime svoje srdcia, aby sme sa cez túto trhlinu mohli v pravde pozrieť na seba. Roztrhnime svoje srdcia, otvorme svoje srdce, lebo len do roztrhnutého a otvoreného srdca môže vstúpiť milosrdná láska Otca, ktorý nás volá a uzdravuje.
PaedDr. Jaroslav Štefanko
