Zimná olympiáda v Soči je predo dvermi a nás teší, že aj so spišskonovoveskou účasťou. Rýchle a ostré nože si v shorttracku obuje Tatiana Bodová, no v Rusku nebude zo Spiša sama. Tesne po skončení olympiády totiž štartuje paraolympiáda a aj tam bude mať Spišská Nová Ves želiezko v medailovom ohni – navádzačku Natáliu Karpišovú.
Soči obrovským lákadlom, Natália sníva o medaile Táto mladá, ešte len 17 – ročná dievčina, začínala so zjazdovým lyžovaním na okolitých spišskonovoveských svahoch. Kĺzavým disciplínam sa venuje už odmalička. „Keď som mala 7 rokov začala som chodiť do lyžiarskeho klubu v Spišskej Novej Vsi. Výsledky boli priemerné, občas sa mi podarilo vyhrať východoslovenskú ligu a v slovenskom pohári som sa pravidelne umiestňovala do 15. miesta. To ma držalo asi do pätnástky. Lyžovanie je však drahý šport a takisto podmienky na trénovanie neboli vôbec dobré. Preto som sa musela rozhodnúť čo ďalej. Skončiť som nechcela, keďže ma lyžovanie bavilo. Niekedy na tréningoch v Levočskej doline sme videli lyžovať aj týchto hendikepovaných športovcov, a tak moja mamka prišla s návrhom, skúsiť si navádzanie. Na internete sme sa však nič nedozvedeli, a tak sme oslovili slepeckú školu v Levoči. Tam nás odporučili na pána Jozefa Cirbusa, riaditeľa strednej pedagogickej školy v Levoči, keďže on navádzal zrakovo postihnutého lyžiara už niekoľko rokov. Keď sme sa sním skontaktovali, mali sme šťastie. Zhodou okolností, práve s navádzaním končil a potreboval za seba náhradu. Po stretnutí s ním a s Marekom Kubačkom (lyžiar ktorého navádzam) sme sa dohodli, že to spolu skúsime. Prvé sústredenie sme absolvovali všetci traja spoločne, kde ma Jožko naučil potrebné povely. Odvtedy spolu lyžujeme už tretiu sezónu,“ opisuje štart svojej navádzačskej kariéry Natália. Pre úplnosť treba dodať, že Marek Kubačka je slovenský reprezentant s tým najvyšším zrakovým postihnutím – je úplne slepý. No s Natáliou si však „sadli“ a úspechy sa začali dostavovať. V známom austrálskom stredisku Threbdo získali v pretekoch svetového pohára bronz, tretí skončili aj v super G v rakúskom Kuhtai. Olympiáda je však niečo špecifi cké a duo Karpišová – Kubačka nechce v príprave nič pokaziť. „Pripravovať na paraolympijskú sezónu sme sa začali už v júni po mesačnom oddychu. Prvé sústredenie sme absolvovali v hale v Litve. V auguste sme na jeden mesiac vycestovali na opačný koniec sveta, do Austrálie, kde sme okrem sústredenia v stredisku FallsCreek absolvovali prvý tohto sezónny svetový pohár v stredisku Thredbo. Myslím, že Austrália bola najlepším štartom do novej sezóny.Po návrate už nasledovali pravidelné sústredenia v rakúskom Hintertuxe a takisto sme trénovali kĺzavé disciplíny na Pitztali. Ešte niekoľko štartov na európskych pohároch, kde sa budeme snažiť pracovať a odbúravať stres, no a hor sa do Soči,“ nevie sa dočkať sympatická Novovešťanka. Kubačka už svoj olympijsky zárez má, pre Natáliu to bude prvá skúsenosť. „Zatiaľ som o atmosfére na hrách iba počula, teraz sa toho môžem aj zúčastniť. Neviem čo ma čaká, no veľmi sa teším. Ciele si ale nestanovujeme žiadne, náš hlavný sa už splnil tým, že v Soči budeme pretekať. Mojim tajným snom je získať jeden z cenných kovov, no uvidíme ako nám to pôjde,“ dodáva.
Byť niekoho očami je náročné, zaväzujúce, no zároveň neopísateľne krásne
Navigovať úplne slepého športovca však nie je žiadna zábava. Puto ohromnej dôvery si slovenské reprezentačné duo budovalo dlho a nezaobišlo sa to bez problémov. „Ja som Marekove oči, a tak sa musím na svahu aj správať. Strašne dlho sa o trati a jej nástrahách rozprávame. Aký je kopec, koľko je na svahu ľudí, kedy ma spomaliť, či zrýchliť a podobne. Komunikujeme spolu prostredníctvom megafónu, ktorý mám pripevnený na chrbte a cez ktorý dávam Marekovi pokyny. Pri oblúku doprava je to „hop a re“, pri oblúku doľava „hop a li“, používam aj slovíčko „POZOR“ pri rôznych zmenách trate. Pravidelne sa za ním musím otáčať a korigovať si vzdialenosť medzi nami. Čím je Marek bližšie, lepšie ma počuje a je si v jazde istejší. Najväčšie prúsery vznikajú, ak megafón „odíde“, alebo ak zlyhá „ľudský faktor“. Aj to sa nám už stalo. Nepríjemné boli naše spoločné druhé preteky. Tesne pred cieľom, keď som sa za Marekom otáčala mi skrížilo lyže a Marek do mňa narazil. Spadli sme, ja som si zlomila nos a palce na oboch rukách, musela som isť hneď na operáciu a celá sezóna bola v keli. Marekovi sa chvalabohu nič nestalo. Obaja veríme, že nás už nič podobné nečaká,“ opisuje neľahkú úlohu navádzačky, Natália. Tá si je vedomá, že podiel na úspechu, či zlyhaní má predovšetkým ona, a preto sa snaží, aby bola Marekovi v každom závode ešte väčšou oporou. „Čím dlhšie spolu jazdíme, tým mám väčší pocit, že hlavné slovo mám ja. Keďže Marek je bezo mňa na svahu stratený, zvykol si, že ma musí počúvať (smiech). Myslím, že sa navzájom rešpektujeme, keď ma zlý deň on a veľmi mu to „nekĺže“, chápem to, radšej častejšie stojíme a opravujeme chyby,“ dodáva. Natália je mladá, pôvabná žena, a tak sme boli zvedaví, ako si zvykla na život medzi hendikepovanými ľuďmi. „Naša spolupráca na svahu nekonči. Keďže je úplne nevidiaci, potrebuje na svoju existenciu a pohyb pomoc takmer stále a to je takisto moja úloha. Keď som s navádzaním začínala, vôbec som nevedela, čo ma čaká, keďže nikdy predtým som nemala možnosť pracovať so zdravotne postihnutými. Moje prvé preteky boli strašné. Vidieť toľkých postihnutých ľudí, či už zrakovo alebo telesne, nebolo vôbec prijemné. Najprv som si myslela, že to nezvládnem, veď v podstate som bola ešte dieťa. No zvykla som si, postupom času som sa naučila nevnímať ich postihnutie a brať ich ako zdravých ľudí. Keďže som najmladšia členka tímu, myslím, že som nabrala veľa skúsenosti. Je to moja druhá rodina a ja mám pocit, že som rýchlejšie dospela. Naučila som sa vážiť čo mám a nesťažovať sa na drobné problémy, keď vidím, koľko ich majú títo paraolympionici. Bola to najlepšia voľba začať s navádzaním. Nie je to len „práca“, ale aj najlepšie strávený voľný čas, spoznala som kopec ľudí, ale i krajín sveta. Už teraz mi je ľúto, že sa to raz všetko skončí…“, konštatuje. My však veríme, že tak skoro to Natália nevzdá a že už zo Soči prinesie na Spiš ligotavú paraolympijskú medailu. A ak by aj nie, nevadí, ona sama najlepšie vie, že jej medailou je niečo úplne iné. Veď je Marekovými očami…
Oliver Buza
