S Pezinkom získal titul, bol reprezentačným trénerom Slovenska, skvelú prácu si „odrobil“ na lavičkách vo Svite, či Komárne. V minulej sezóne získal so svojou milovanou a rodnou Spišskou Novou Vsou bronzové medaily. Charizmatický basketbalový odborník s patriotskou dušou – Milan Černický, ktorému nik nepovie inak ako „Čendo“.
Vaša kariéra je zväčša lemovaná úspechmi. V tomto ročníku však Spišiaci uzatvárajú ligový pelotón. Akú má teda motiváciu tréner vášho kalibru, pôsobiť v mužstve, ktoré nepatrí medzi elitu?
Na to sa takto dívať nemôžeme. Z pohľadu motivácie je úplne jedno, či hráte o titul, alebo o spodné priečky tabuľky. Motiváciou je vždy výhra, motiváciou je pripraviť tím tak, aby úlohy zvládol. Ja nie som typ, ktorý by utekal od rozrobenej práce. Neušiel som zo Svitu keď tam bolo ťažko, neujdem ani teraz zo Spišskej. Navyše ak vidím, ako sa v týchto ťažkých podmienkach snaží vedenie, tak chcem svojou „troškou“ pomôcť aj ja. Okrem toho je tu aj záväzok voči našim neuveriteľným fanúšikom, ktorí aj napriek prehrám chodia na basketbal a nechodia tu kvôli súperom, ale prídu podporiť svoj klub. Toto je na Slovensku ojedinelý zjav a ja verím, že po avizovanom doplnení kádra im ešte nejakú radosť v tejto sezóne urobíme.
Úprimne, ak by ste neboli takým patriotom akým ste, boli by ste ešte trénerom Sp. Novej Vsi?
Veľmi ťažká a hypotetická otázka. Odpoviem asi tak, že ja patriotom som a preto som tu medzi svojimi, kde sa cítim dobre, aj keď to v týchto podmienkach ružové veľmi nie je.
Pred sezónou sa hovorilo o tom, že šancu v oveľa väčšej miere dostanú mladí, spišskonovoveskí odchovanci. Z tribún to však veľmi nevidno. Prečo? Nasadzovanie mladých hráčov je veľmi širokou témou. Priznávam, že mladí dostávajú viac priestoru hlavne v zápasoch vonku, kde nie je na nás vyvíjaný až taký výsledkový tlak. Doma zväčša hráme dosť vyrovnané zápasy, ktoré logicky chceme pred vlastným publikom vyhrať a to je potom veľmi náročné. Beriem to na seba, občas by som ich mal doma „vypustiť“ na dlhší čas. Škoda, že sa nám zranil talentovaný Košala, ten by určite dostal viac priestoru. Šancu dostane aj Panis, či ostatní hráči z lavičky, verím, že sa jej talentovaní mladíci chopia. Na Spiši je známa mládežnícka základňa, ktorú pozorne sledujeme a vidíme, že nám v nej rastú šikovní chalani, ktorí raz hádam nahradia Hovaňáka, či Bečarika.
Prejdime k basketbalu ako celospoločenskému fenoménu terajšej športovej doby. Paradoxne, haly sú plné, ale slovenský basketbal sa nachádza v európskom suteréne. Prečo?
Má to veľa faktorov. Tým prvým je výchova a práca s mládežou. Tá veľmi absentuje, klobúk dolu pred klubmi ako je napríklad ten náš, či považskobystrický, ktorí venujú mládeži veľký priestor. Druhým faktorom je príliš veľký počet legionárov v našej lige, ktorí síce robia zápasy atraktívnejšími, ale slovenským hráčom to vôbec nepomáha. Na túto tému sa diskutovalo a ešte sa veľa diskutovať bude, treba nájsť nejakú zlatú strednú cestu. Potom je tu podľa mňa absentujúca ambicióznosť mladých hráčov, chuť pobiť sa o miesto v zostave. Chalani majú málo vzorov, taký TonoGavel by im mal byť vzorovým príkladom a mal by byť viac protežovaný. A na záver je tu nepochopiteľná nechuť niektorých „reprezentantov“ hrať za svoju krajinu. Ak by Slovensko poskladalo to najlepšie, čo má, bolo by ozaj silné.
Čo by robil tréner Černický ak by nebol basketbalovým trénerom?
Bol by basketbalovým trénerom…
…a kde sa vidí tréner Černický o desať rokov?
Pevne verím, že pri mojom milovanom basketbale ostanem, aj keď to je so športom také aké to je. Vždy vravím, že dobre už bolo, no urobím všetko preto, aby basketbal bol stále náplňou môjho života.
Na záver jedna bulvárnejšia otázka. Skúste takto z rukáva vysypať päť najkvalitnejších hráčov, ktorých ste na Slovensku trénovali?
Mojimi rukami prešlo množstvo dobrých basketbalistov, no myslím si, že najväčšia kvalita bola v majstrovskom Pezinku. Hráči ako Lukjanec, Naglič, Zagravec, či LorenzoWliliams prevyšovali svojim umením hranice slovenskej ligy, čo ukázali neskôr v iných kluboch, súťažiach, či reprezentáciách. Ale basketbal nie je len o kvalite hry, ale aj o morálke, cti, či srdci. A tak by som ako piateho zaradil do tohto zoznamu Vlada Hovaňáka, ktorý okrem nesporných basketbalových predností, je tým najväčším srdciarom, ktorého som kedy viedol.
Povedali o Milanovi Černickom Vladimír Hovaňák (kapitán BK 04 AC LB Sp. Nová Ves): „Čenda poznám osobne 12 rokov. Nielen ako trénera, ale pár zápasov sme si spolu zahrali. Za seba môžem povedať, že pod jeho trénerským vedením som sa vždy cítil veľmi dobre. Vďačím mu za veľa, dal mi množstvo hracieho času keď som bol „mladé ucho“. Páči sa mi, že ako tréner je kamarátsky a vie byt s nim aj riadnasranda .Tým pádom nie je atmosféra taká napätá, čo sa to prejavilo aj vo výsledkoch . Veď pod jeho vedením sme dosiahli najväčšie úspechy.“
Viliam Ridzoň (bývalý hráč Sp. Novej Vsi i slovenskej reprezentácie): „Čenda som zažil ako tréner v klube aj v reprezentácii. V Spišskej Novej Vsi som pod jeho vedením strávil jedno z najkrajších období v kariére. Je to tréner, ktorý nekladie dôraz len na fyzickú prípravu a technické záležitosti, ale rovnako mu záleží na vytvorení dobrej klímy v mužstve. Hráčov sa vždy snažil dostať na jednu vlnu a myslím si, že pri ňom väčšina z nás nadobudla vyššie sebavedomie. Som rád, že som mal možnosť spolupracovať s ním a do ďalšej práce mu želám len to najlepšie.“
Dávid Demečko (tréner Rüconu Sp. Nová Ves, bývalý hráč Sp. Novej Vsi): „Po odchode zo Sparty Praha som dostal u Čenda v Pezinku príležitosť, čo som si veľmi vážim. Vďaka tomu som mal možnosť hrať extraligu, sem tam vyhrať nejakú trofej a tešiťsa z basketu. Niekedy to mal možno so mnou ťažké, ale určite aj ja s ním. Ktovie kde by som bol, keby ma Vlado Hovaňák nezlanáril pod Čenda do Pezinka.“
Silvia Glejdurová (generálna manažérka BK 04 AC LB Spišská Nová Ves): „Milan Černický je Spišiak telom aj dušou .Aj v týchto neľahkých časoch bol ochotný pomôcť svojmu rodnému mestu a kamarátom basketbalistom, aj napriek tomu, že mal ponuky z iných extraligových klubov. On bol tým, ktorý prvý krát v extraligovej histórií priviedol Spišiakov k cenným kovom a to bronzovým medailám. On bol aj tým, ktorý dokázal po prvý krát v extraligovej histórií priviesť Novovešťanov k víťazstvu v Slovenskom pohári. A nielen za to všetko mu patrí naša vďaka a úprimný obdiv.“
-ob-
