Aj tento rok priniesla jeseň na celé Slovensko nielen nádherné farby prírody, ochladenie po horúcom lete, ale aj jeden z významných sviatkov so špecifickou atmosférou. Sviatok, ktorý prežil všetky politické režimy. Sviatok, ktorý slávia (každý po svojom) veriaci aj ateisti. Pamiatka zosnulých.
Tentokrát pripadol sviatok na sobotu 2. novembra. Už v piatok ale žiarili spišskonovoveské cintoríny tisíckami plamienkov sviečok. V 8. storočí určil pápež Gregor IV. sviatok Všetkých svätých na 1. november, ktorý mal byť spomienkou na známych kresťanských svätcov. Tento zvyk sa postupne rozšíril a v kalendári sa zakotvil 2. november ako Pamiatka zosnulých (Dušičky). Podľa starších zvykov sa v noci z 1. na 2. novembra na stole necháva časť večere a na hroboch sa zapaľujú sviečky. Kladenie vencov a kvetinová výzdoba na cintorínoch patrí k novším tradíciám. Úcta k zosnulým a pripomínanie si ich pamiatky má v našej kultúre pevné miesto a silnú tradíciu. Dušičky sú zjednocujúcim sviatkom, o ktorého význame sa nešpekuluje a nefilozofuje. Dušičky patria tichej spomienke na ľudí, ktorých sme milovali a vďaka ktorým sme dnes takí akí sme.
Slávenie tohto sviatku nabralo za posledné desaťročia nové rozmery a iný charakter. V súčasnosti ide o najmasovejšie slávený sviatok, a to či už veriacimi, ale i neveriacimi, členmi kresťanských či príslušníkmi viacerých ďalších cirkví. Predchádza mu zvýšená pozornosť spojená s úpravou hrobov rodinných príslušníkov, ich vyčistenie, úprava, dekorovanie. Niekdajšie obkladanie machom, čečinou, sušenými plodmi, doma vyrábanými papierovými kvetmi, stálo zelenými rastlinami, dnes nahradili najmä plastové vence, dekorácie, ale i za posledné desaťročia celoslovensky rozšírené dekorovanie hrobov živými kvetmi – chryzantémami, ktoré v súčasnosti možno pokladať za typický kvet spojený práve s priestorom cintorína a úctou k zosnulým. Aj cintoríny na Spiši na začiatku novembra skrásneli. Dostali nielen krajšiu tvár ale aj dušu. Nádherná atmosféra blikotavých svetielok ako symbolov spomienok na tých, ktorí už nie sú medzi nami dodávali týmto pietnym miestam ešte hlbší duchovný rozmer. Tisícky ľudí navštívili tisícky hrobov. Sviatok bol aj príležitosťou stretnúť sa rodinnými príslušníkmi, či priateľmi, ktorých sme už dlho nevideli. Zároveň si asi väčšina z nás, pri hrobe blízkeho človeka, uvedomila konečnosť nášho žitia a s ním aj jeho hodnoty. Veď na čo sa najčastejšie spomínalo? Na to koľko nebohí zarobili? Aké mali auto? Nie. Určite na to, ako vychovávali svoje deti, ako pomáhali priateľom, ako statočne zdolávali životné prekážky a čo všetko sme sa od nich naučili. Nič lepšie a krajšie pre nich nemôžeme urobiť, než preniesť to najlepšie z nich aj do našich rodín a vzťahov. Nech v nás zostane pozitívna inšpirácia Dušičiek čo najdlhšie.
- leb -
